Rakety Európskej vesmírnej agentúry

Európska vesmírna agentúra veľmi rýchlo po svojom vzniku pochopila, že potrebuje vlastnú raketu ktorá by do vesmíru vynášala európske zariadenia kedykoľvek bude potreba. Spočiatku sa jednotlivé členské krajiny nevedeli zhodnúť na konkrétnom projekte, no nakoniec ich koncept spoľahlivej a pre súkromný sektor výhodnej rakety spojil. To dalo podnet na vznik nového, čisto európskeho nosiča, ktorý dostal názov Ariane.

ESA sa pre tento krok rozhodla po negatívnych skúsenostiach s americkou vesmírnou agentúrou, ktorá vypúšťala do vesmíru európske sondy na svojich raketách. NASA si kládla podmienky ktoré boli pre jej partnera absolútne neakceptovateľné. Jednou z nich bol napríklad návrh aby európske satelity mohli sledovať a skúmať len Európu. Mimo nej by boli zariadenie vypnuté. To vyvolalo na starom kontinente, celkom pochopiteľne, búrlivé reakcie.

Výstavba Ariane 1 bola schválená v roku 1973. Hneď po tomto slávnostnom akte sa začalo s vývojom štvorstupňovej rakety ktorá bola primárne určená na vypúšťanie telekomunikačných satelitov. Ariane 1 bola vyvíjaná samotnou Európskou vesmírnou agentúrou a jej predpokladaná cena sa vyšplhala na 2 miliardy eur. Dlho očakávaný štart nosiča sa uskutočnil 24 decembra 1979 a bol úspešný. Po tomto výkone naskákali pracovníci riadiaceho strediska, vrátane vedúceho štartu, do bazéna nachádzajúceho sa pred hotelom kde boli ubytovaní. Tento milý zvyk si členovia pozemného týmu zachovali dodnes.



Obr.1:Štart Ariane 1. Raketa nesie jeden z najväčších počinov v dejinách ESA – sondu Giotto.

Čoskoro na to si vedúci pracovníci agentúry uvedomili že je potreba postaviť silnejšiu raketu pre viac satelitov. Najmä súkromný sektor si to veľmi žiadal. A tak sa začalo s vývojom rakiet Ariane 2 a neskôr aj Ariane 3. Obe tieto rakety pochádzali z konceptu jednotky, no predsa mali od svojho predchodcu viditeľné odlišnosti. Tie spočívali hlavne v dĺžke jednotlivých stupňov. Avšak ten najpodstatnejší rozdiel spočíval v kapacite vynášaných zariadení. Tie boli u oboch nových rakiet nad dve tony, zatiaľ čo Ariane 1 uniesla nejakých 1800 kilogramov.



Obr.2: Ariane 2 (vľavo) a 3 (vpravo)

Ariane dvojka sa dočkala piatich štartov, trojka 11. V 80. rokoch 20. storočia nastal malý boom s komerčnými satelitmi. Aby Európska vesmírna agentúra neostala pozadu, začala pracovať na štvrtej verzii svojej rakety. Konkurenciu mala dosť veľkú v podobe amerických nosičov Atlas-Centaur a vesmírnych raketoplánov, ktoré v tej dobe primárne slúžili na vypúšťanie satelitov a sond. Ariane 4 bola prvý krát vypustená 15 júna 1988 a na prelome desaťročí sa stala ťažným koňom celého programu. Nový prírastok do rodiny Arianov vyniesol tri krát viac užitočného nákladu ako jeho predchodca. Raketa mala vynikajúce parametre nielen pre vynášanie súkromných satelitov, ale aj rôznych vedeckých zariadení. Za vysokú spoľahlivosť tohto nosiča hovorí i fakt, že počas svojho pôsobenia vyniesol až 50% všetkých vtedy vypúšťaných komerčných satelitov. Dokopy šlo o nejakých 180 zariadení.
Ariane 4 lietala medzi rokmi 1988-2003 a za tú dobu sa uskutočnilo, do tej doby absolútne nevídaných, 113 úspešných štartov. Raketa je dodnes právom považovaná za jeden z najúspešnejších počinov ESA v jej histórii



Obr.3: Február 2003 a posledný štart Ariane 4

Už počiatkom osemdesiatych rokov začala agentúra pracovať na koncepte novej rakety, úplne odlišnej od všetkých predošlých. Tento nosič však mal slúžiť na úplne iné účely ako jeho predchodcovia. Áno, podľa pôvodných plánov mala Ariane 5 vynášať do kozmu vesmírny modul Hermes – prvý európsky dopravný prostriedok pre lety s ľudskou posádkou. S Hermesom sa skutočne počítalo pre európsky vesmírny pilotovaný program. Mal slúžiť hlavne na rôzne pokusy na obežnej dráhe, ako aj dopravný prostriedok pre vtedy pripravovaný koncept vesmírnej stanice nazvanej Freedom. Dnešná ISS je poriadne osekaná verzia práve stanice Freedom. Tak či onak, všetky veľkolepé plány ohľadom prvého európskeho „niečo-ako-raketoplánu“ stroskotali na privysokých financiách a projekt bol v roku 1992 definitívne zrušený.



Obr.4:Hermes

Projekt novej rakety však ostal zachovaný. Ariane 5 bola dizajnovaná na vynesenie šiestich ton nákladu na geostacionárnu dráhu, a až 9,5 ton na medziplanetárne lety. Všetky predošlé Ariany mali štyri pomocné rakety, päťka dostala do vienku len dve. Okrem toho sa špeciálne pre túto raketu vybudovala v Kourou úplne nová odpaľovacia rampa. Piata generácia európskej vesmírnej rakety mala byť pýchou ESA. 4. júna 1996 bolo všetko pripravené na veľkolepý štart, ktorému Európa prikladala nesmierny význam. To však ešte letový dispečeri netušili, že tento krát si vo svojom obľúbenom bazéne nezaplávajú. Raketa totiž 37 sekúnd po štarte explodovala. Až neskôr sa ukázalo, že na svedomí to mala relatívne banálna softvérová chyba. Ani reparát nebol kdovieako úspešný. Hlavný stupeň vykazoval problémy a nefungoval dobre. Vrchný stupeň šiel bez chyby, ale moc platné to už nebolo. Raketa sa len tak-tak dotackala do kozmu, no na stanovenú dráhu sa nedostala ani omylom. Po tomto druhom neúspechu sa situácia ustálila a predsa len sa stala jednou z najúspešnejších a najspoľahlivejších nosičov aké kedy človek vyrobil.



Obr.5:Upravená verzia Ariane 5 s modulom ATV

Tak ako mnohé iné vesmírne dopravné prostriedky, aj Ariane 5 má mnoho modifikácii. Spomenúť možno Ariane 5 ECA, či GS. Tieto vylepšenie viac-menej len zvyšujú kapacitu „launchera“. Zaujímavejšia je verzia ES ATV ktorá, ako názov napovedá, je špeciálne určená pre európsky nepilotovaný modul ATV. Ten slúži na vynášanie zásob, pohonných hmôt, pošty atď. na Medzinárodnú vesmírnu stanicu. Okrem toho, na samotnej stanici sa do neho naloží odpad a nepotrebný materiál. Modul je potom navedený nad oceán a v atmosfére zhorí.

Európska vesmírna agentúra najnovšie pripravuje štart svojej novej „raketky“ – Vega. Za jej vývojom opäť raz stoja súkromne firmy a ich požiadavky. V posledných 20. rokoch vzniklo obrovské množstvo menších firiem, ktoré vyvíjajú menšie a menej nákladné satelity. Takisto, aj samotná technológia sa neustále zmenšuje a z mechanického hľadiska aj zjednodušuje. Vega bude teda primárne slúžiť na vynášanie menších satelitov.



Obr.6: Nový prírastok s názvom Vega

Európska vesmírna agentúra sa už v svojich začiatkoch rozhodla pre vývoj a výrobu vlastnej rakety. História ukázala, že to bol správny krok. Aj napriek mnohým nezdarom, prešľapom či sklamaniam sa ESA stala na poli vesmírnych technológií nenahraditeľným subjektom minimálne pre starý kontinent a jej rakety otvorili európskym zariadeniam bránu do nebies. Snáď sa raz dočkáme stroja, ktorý by dokázal do vesmíru vynášať aj samotných Európanov.

Zdroje:

esa.int
wikipedia.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *