Dejiny ruskej vesmírnej agentúry Roskozmos

Ruská vesmírna agentúra Roskozmos vznikla po páde Sovietskeho Zväzu čoby pokračovateľka slávnej ruskej kozmickej tradície. Ako sa jej darí v prostredí postkomunistického Ruska, kde už vesmírny výskum nehrá takú dôležitú politickú úlohu, ako za starých čias?

Agentúra Roskozmos vznikla v roku 1992 a 2015. Hoci to znie zvláštne, je to tak. Ale pekne po poriadku. Po páde Sovietskeho Zväzu nastala v nástupníckom Rusku situácia blízka anarchii. Krajina bola na pokraji finančného kolapsu a svoju situáciu zachraňovala mohutným rozpredajom existujúceho majetku – najmä, ale nielen, vojenských technológií. Aj to, čo sa vyprodukovalo vo vesmírnom odvetví, bolo v nebezpečenstve straty. Preto keď prezident Boris Jeľcin v roku 1992 podpísal dekrét o vytvorení Ruskej federálnej vesmírnej agentúry, Roskozmos-u, jej primárnou úlohou bolo zachrániť a zachovať čo sa dá do lepších časov. Treba povedať, že do tej doby neexistovala v krajine jednotná organizácia, ktorá by zastrešovala výskum a vývoj vesmírnych technológii. Všetky podniky, aj strediská spadali priamo pod Kremeľ a tamojšia vláda mala svojich starostí viac než dosť. Preto sa založenie jednotiacej organizácie – po vzoru americkej NASA – javí ako správny a prezieravý krok, ktorý pomohol prežiť ruskému kozmickému odvetviu.

Ruský vesmírny program mal vlastne veľké šťastie: starí konkurenti z Ameriky už roky túžili po vlastnej veľkej vesmírnej stanici, ktorá by bola akýmsi obrím laboratóriom krúžiacim okolo Zeme. Avšak akosi nevedeli ako na to, keďže s týmto typom kozmickej technológie nemali až také skúsenosti. Ale Rusi sa od 70. rokov sústredili výhradne na budovanie vesmírnych staníc. Od 80. rokoch mali vo vesmíre slávnu stanicu Mir. Američania preto Rusom ponúkli spoluprácu. Tí súhlasili. Medzinárodná vesmírna stanica, ISS, sa teda stala novým cieľom, ktorý obe kozmické superveľmoci sledovali spoločne. NASA preto, lebo chcela, a Roskozmos preto, lebo nemal v podstate na výber.

Ruské moduly, ktoré sú súčasťou ISS sú tieto: Zarya (úplne prvý modul ISS, poskytuje el. energiu, slúži aj ako sklad), Zvezda (na jej palube sa nachádzajú systémy potrebné pre život na stanici), Pirs a Pois (spojovacie uzly pre prístup do ruskej sekcie stanice), a Rassvet (ktorý rovnako slúži ako spojovací uzol, ale aj ako sklad zásob). Dva najväčšie moduly, Zarya a Zvezda, síce patria do ruskej sekcie a aj boli vyrobené v Rusku, ale vlastnia ich USA, keďže tie financovali výstavbu oboch týchto sekcií.

Obr.2: Ruská sekcia ISS

Rusko k ISS tiež posiela svoje rakety. Pilotovaný Soyuz, ktorý je dnes jediným dopravným prostriedkom pre kozmonautov / astronautov na stanicu a do vesmíru vôbec (čo je pre Ameriku veľká hanba), a Proton, ktorý slúži na vynášanie zásob potrebných pre chod nebeského laboratória.

Roskozmos sa od počiatku potýkal s pretrvávajúcimi finančnými problémami. Situáciu vyriešili Rusi svojsky: začali ponúkať platené lety pre bohatých laikov. Zrodila sa vesmírna turistika. Prvým vesmírnym turistom sa stal americký miliardár s neamerickým menom, Denis Tito. Za svoje sedadlo v Soyuze zaplatil 20 miliónov dolárov. Let s označeným TM-32 sa uskutočnil v roku 2001, prestriedala sa pri ňom posádka na ISS a Tito strávil v kozme dovedna osem dní. Zatiaľ posledným nekozmonautom na ruskej rakete bol Kanaďan Guy Laliberté v roku 2009 (mimochodom, Laliberté zacvakal za svoj let raz toľko, ako Tito). Od tej doby sú takéto lety pozastavené, keďže „zvyšné sedadlo“ si prenajíma NASA, ktorá po ukončení letov raketoplánov nemá ako svojich ľudí posielať na orbitálnu stanicu.

Finančná stránka vesmírnej agentúry sa postupne lepšila. Hoci Ruská federácia vyváža pomerne málo vlastných výrobkov, podarilo sa jej naštartovať ekonomiku hlavne vďaka dvom komoditám, a to rope a plynu. Boom nastal hlavne počiatkom roku 2005, kedy sa cena ropy vyšplhala na rekordné maximá. Duma odklepla Roskozmosu v tomto období až 305 miliárd rubľov (asi 11 miliárd amerických dolárov), čo bol z roka na rok nárast o celých 33 percent.

Obr.3: Tento pohľad nás uchvacuje už viac ako 60 rokov

Plnú tretinu tohto rozpočtu však zhltol ruský satelitný navigačný program, Glonass. Súčasťou programu je 24 satelitov krúžiacich okolo Zeme a ide o proťajšok amerického systému GPS. Od roku 2011 má Glonass globálne pokrytie. 8. mája 2011 tiež z ruského kozmodrómu Bajkonur (nachádzajúcom sa však v dnešnom Kazachstane), odštartovala ďalšia ambiciózna misia. Nepilotovaná sonda Fobos-Grunt si to namierila rovno k červenej planéte. Jej úlohou bolo nabrať vzorky z marsovkého mesiaca Fobosu, a priviesť ich späť na Zem v špeciálnej kapsuly. Sonda sa úspešne dostala na obežnú dráhu Zeme a … ďalej už nie. Motor, ktorý mal sondu naviesť na obežnú dráhu Marsu, sa nespustil.

Od roku 2012 sa Roskozmos podieľa na ďalšom veľkom projekte. Tento krát ale nejde o medzihviezdnu záležitosť. Teda … ide, ale nie až tak. Ako už bolo spomenuté vyššie, Rusi stále musia využívať kozmodróm Bajkonur, ktorý sa však po rozpade ZSSR nachádza už mimo ich územia. Prezident RF, Vladimír Putin, sa to rozhodol zmeniť. A tak sa začal stavať nový kozmodróm s názvom Vostočny. Vostočny sa nachádza v ťažko prístupnom Amurskom regióne, ktorý leží na juhovýchode krajiny, na hraniciach s Čínou. Asi 10 tisíc robotníkov tam dňom i nocou stavia 115 kilometrov prístupovej cesty a 125 kilometrov koľajníc. Aby toho nebolo málo, v oblasti sa stavia kompletne nové mesto, pre obsluhu kozmodrómu, pre asi 25 tisíc ľudí. V máji 2016 odštartovala z Vostočného prvá raketa. Kozmodróm by mal byť plne funkčný v roku 2023.

Ako už bolo spomenuté na začiatku, Roskozmos vznikol dva krát. Prvý krát to bolo v roku 1992 pod názvom ´Ruská federálna vesmírna agentúra.´ Prezident Vladimir Putin však túto inštitúciu zrušil a 1.1.2015 založil novú inštitúciu, ktorá sa skrátene volá (paradoxne) taktiež Roskozmos, avšak pod týmto názvom sa tento krát skrývajú slová ´Štátna korporácia pre vesmírne aktivity.´ Oficiálny dôvod pre tento krok uviedla kancelária prezidenta ako neefektívnosť starej organizácie najmä vo finančných záležitostiach, kedy peniaze určené pre výskum vesmíru a vývoj technológií končili v kapsách jednotlivých oligarchov. Aký je však rozdiel medzi ´starým´ a ´novým´ Roskozmos-om? To nikto presne nevie. Teda … jediná dosiaľ rozpoznateľná zmena tkvie v tom, že nová organizácia je ešte viac pod kontrolou štátu, ako to stará (výrazne sa v nej obmedzil vplyv súkromníkov, a.k.a. ´oligarchov´).

Obr.4: Hypermoderné stredisko Vostočny

Zastavme sa na chvíľu pred súčasným ruským vesmírnym programom. Ten trpí, podobne ako celá ruská spoločnosť, jedným veľkým neduhom: duchom sa zasekol niekde v minulosti. Rusi dnes vnímajú obdobie existencie ZSSR ako jeden veľký úspech: vyhrali II. svetovú vojnu, stali sa svetovou superveľmocou, jedinou, ktorá mohla konkurovať Amerike, a boli prví vo vesmíre. Túžba predbehnúť USA a viera v komunistickú utópiu, ktorá hlásala neobmedzený a nezastaviteľný technický pokrok – smerujúci kam inam, ako do vesmíru – hnala Rusov a ich vesmírny program vpred. Po roku 1989 sa však sovietsky domček z karát rozsypal. USA sa stali jediným a bezkonkurenčným svetovým hegemónom a z komunizmu sa vykľula hrozivá nočná mora, ktorá na(ne)šťastie skončila s prvými lúčmi slnka. Komunizmus teda hnal spoločnosť ďalej do kozmu, kdežto demokracia … no, na tú všetci nadávajú (lebo môžu, nikto ich za názory nepošle niekam do sibírskych pracovných táborov). Vesmír už skrátka nie je ihriskom, na ktorom by mohli Rusi Američanov poraziť, čo je jeden z dôvodov prečo naň tak trochu zanevreli. Istú dobu sa zdalo, že Roskozmos úplne stratil víziu, kam sa má vlastne posúvať. Hrozilo, že sa stane len akousi taxi službou voziacou kozmonautov na ISS a späť. Program medziplanetárnych sond, ktoré by skúmali Venušu a Mars, Jupiterovské mesiace a saturnovské prstence, bol v podstate úplne pozastavený, dalo by sa povedať, že zrušený.

Obdobná situácia nastala aj v pilotovanej kozmonautike: po prehre v závode o Mesiac sa Rusi rozhodli budovať a vylepšovať vesmírne stanice. V roku 1971 vypustili prvú orbitálnu stanicu, Saljut 1, potom 2 a 3. Takto pokračovali až po Saljut 7. Každé zariadenie bolo technicky vyspelejšie. Vrchol prišiel v roku 1986 so stanicou Mir, ktorú obdivovali už aj Američania, ktorí Rusov vždy trochu podceňovali. No a ešte väčší vrchol prišiel s ISS. Ďalej sa však už pokračovať asi nedá. Program letov s ľudskou posádkou sa skrátka ocitol v slepej uličke a nikto nevedel, ako z nej von. Zdá sa však, že motory po dlhom kyberspánku znova nabehli.

Hoci sa Rusom dlhodobo nedarí v dobývaní Marsu, nevzdávajú sa. Spojili sily s Európskou vesmírnou agentúrou a spolu sa podieľajú na programe ExoMars. Ten zahrňuje dve misie a ExoMars 2020 ponesie na svojej palube aj špeciálny rover. Ide o vskutku ambiciózny projekt. Roskozmos sa však nevzdáva ani svojho dávneho sna dopraviť na zem vzorky z marsovského mesiaca Fobosu. Fobos-Grunt 2 by mal štartovať v roku 2022 a malo by ísť o kópiu neúspešnej sondy z roku 2011.

V septembri tohto roka tiež NASA a Roskozmos podpísali spoločnú dohodu, podľa ktorej začnú realizáciu výstavby spoločnej vesmírnej stanice, ktorá by mala krúžiť okolo Mesiaca. Projekt dostal názov Deep Space Gateway (doslova: ´Brána do hlbokého vesmíru´) a mal by sa začať realizovať po roku 2020.

Obr.5: Umelcova predstava pristávacieho modulu Fobos-Grunt2

Zdá sa, že ruský vesmírny program prečkal obdobie neistoty a zmätkov po páde starého režimu. Hoci utrpel škody, mal aj veľké šťastie: túžbu iných krajín po spolupráci a výmene znalostí a technológií s Ruskom. Roskozmos svoju úlohu teda splnil. Agentúra dokázala zachovať veľké vesmírne dedičstvo minulosti, transformovať sa, a dnes hľadí do budúcnosti s nádejou, že aj najväčšia krajina sveta sa bude aktívne podieľať na dobývaní kozmických diaľav.

Zdroje: