Rok 2019 je mimoriadne významný. Pripomíname si moment, ktorý navždy zmenil beh našich dejín. Moment, vďaka ktorému sme na krátku chvíľu zabudli na všetky konflikty a rozdiely medzi nami. Moment, kedy sa celé ľudstvo spojilo.
Zľava Neil A. Armstrong, Michael Collins, Edwin E. Aldrin, Jr.
Tak poďme na to!
Je 16. júl 1969, 15:32 európskeho času, raketa Saturn V štartuje z rampy 39-A z Kennedyho vesmírneho centra na americkej Floride. Jej posádku tvorí trojica odvážnych astronautov, veliteľ Neil Alden Armstrong, pilot veliteľského modulu Michael Collins a pilot lunárneho modulu Edwin “Buzz“ Eugene Aldrin Jr..
Túto trojicu odvážlivcov čaká osem dní dlhá misia, k najväčšiemu prirodzenému satelitu Zeme, Mesiacu.
Je však vskutku výnimočná. Idú sa totiž pokúsiť o niečo, čo pred nimi ešte nik nerobil a zároveň splniť sen nielen jedného amerického prezidenta, ale sen takmer každého, kto kedy kráčal po tejto Zemi. Je to posádka misie Apollo 11, ktorá sa ako prvá pokúsi o mäkké pristátie na Mesačnom povrchu.
To the Moon and back
Tretí deň misie, 19. júl 1969, veliteľský modul Columbia s lunárnym modulom Orol (ang. Eagle) dorazili na orbitu Mesiaca, kde strávia najbližšie 3 dni. Prípravy začnú okamžite po dosiahnutí orbity, aby sa na ďalší deň, 20. júla 1969, o 17:44 mohol Orol odpojiť od veliteľského modulu a s posádkou, ktorú tvoril Neil Armstrong a Buzz Aldrin, začal svoj takmer trojhodinový zostup.
Najprv spravili s lunárnym modulom piruetu, aby sa a Collins vo veliteľskom module uistil, že Orol nie je nijako poškodený a tiež skontroloval, či boli pristávacie nohy správne vysunuté. Potom už neostávalo nič iné, ako započať historický zostup.
Z výšky približne 110 km nad povrchom Mesiaca sa Orol začal plynule približoval k povrchu.
Houston, máme problém!
Okamžite po začatí zostup si obaja, Armstrong aj Aldrin všimli, že niečo nie je v poriadku. Orientačné body na povrchu míňali o asi dve sekundy skôr, ako bolo plánované. Idú príliš rýchlo a pre pristátie na plánovanom mieste budú musieť minúť viac paliva.
Päť minút pred pristátím, vo výške iba 1 800 m nad povrchom, sa navigačný počítač rozhodne, že potrebuje pozornosť. Z ničoho nič začnú posádke vyskakovať alarmy 1201 a 1202. Nikto v tom momente nevedel čo sa deje a ako zareagovať.
Neuveriteľnou náhodou mal počítačový inžinier v riadení misií v Houstone na boku svojej konzoly pripnutý papierik, kde mal rukou napísaný význam všetkých výstrah. Z neho zistil, že počítač bol zahltený informáciami a nebol schopný dostatočne rýchlo spracovávať ďalšie údaje.
Príčinu problému sa podarilo nájsť v zle nastavenom stretávacom radare, ktorý sa používal na dokovanie veliteľského a lunárneho modulu. Informácie z neho sa zmiešavali s informáciami z pristávacieho radaru. Problém sa podarilo vyriešiť tak, že Aldrin prepol približovací radar do správneho nastavenia a počítač resetoval.
Teraz však objavili ďalší a ešte vážnejší problém. Nová trajektória ich viedla na oblasť, kde sa nachádzalo veľké množstvo drobných kráterov a pristátie by bolo nemožné. Astronauti začali ihneď hľadať vhodnejšie miesto. Armstrong si všimol relatívne rovnú plochu v blízkosti kráteru Little West. Vedel, že nemôže pristáť do kráteru. No vzorky z tejto oblasti by mali veľkú geologickú hodnotu. Preto sa rozhodol prevziať riadenie a pristáť s modulom ručne.
Aldrin mu celý čas hlásil navigačné údaje. Nachádzali sa už iba 30 metrov nad povrchom. Ostávalo im palivo už na iba 90 sekúnd a k tomu všetkému sa začal na povrchu víriť mesačný prach, kvôli čomu už z okien nič nevideli. Zásoby paliva sa kriticky znižovali. Keď sa zrazu na ovládacom paneli rozsvietilo svetielko. Svetielko, ktoré značilo, že jedna z nôh modulu sa dotkla povrchu.
Orol pristál!
20. júl 1969, o 22:17 vyslovil Neil Armstrong svoju druhú najslávnejšiu vetu: “Houston, tu základňa Tranquility, Orol pristál!“ („Houston, Tranquility Base here. The Eagle has landed!“)
Ďalšou dôležitou častou misie bol výstup na povrch. V pôvodnom pláne misie bol pred výstupom naplánovaný spánok. Ale obaja členovia posádky sa rozhodli, že radšej pôjdu von, nakoľko by neboli schopní zaspať.
Prípravy na výstup začali o 01:43 a poklop do modulu otvorili o 04:39. Armstrong začal zostup po rebríku ako prvý, pričom ho celý čas Aldrin natáčal z vnútra modulu. Na polceste dole Armstrong odkryl kryt z plakety na nohe Orla a otvoril ďalší poklop, ktorým odokryl panel s pokusmi a videokameru.
“Tu muži z planéty Zem prvý krát vstúpili na Mesiac“.
Nachádzajú sa na nej aj podpisy členov posádky, aj amerického prezidenta Richarda Nixona
Giant leap for mankind
Napokon 21. júla 1969 o 04:56, šesť a pol hodiny po pristátí, Neil Armstrong ako prvý človek z planéty Zem, vstúpil na povrch Mesiaca. Nasledovala asi tá najznámejšia veta v histórií ľudstva: “Je to malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo.“ („That’s one small step for [a] man, one giant leap for mankind.“)
Často si ľudia myslia, že je to odtlačok topánky Neila Armstronga, no pravda je taká že ide o prvú stopu Buzza Aldrina
Výstup trval dve hodiny a tridsať jedna minút. Na povrchu zanechali takzvaný EALSEP, čo je akronym, ktorý v preklade znamená „skorý balík vedeckých experimentov pre misie Apollo„.
Samozrejme, nezabudli ani na Americkú vlajku. Tú, ako sa neskôr ukázalo, postavili príliš blízko lunárneho modulu a pri štarte bola odfúknutá ťahom motora. Taktiež na povrchu zanechali veľké množstvo pamätných predmetov, ako napríklad placku misie Apollo 1, na počesť jej tragicky zosnulej posádky.
Zo samotného povrchu pozbierali vzorky o váhe 21,55kg. Výstup na povrch oficiálne skončil zatvorením poklopu lunárneho modulu o 7:11. Posádka potom pokračovala s ďalšími experimentami z vnútra modulu a napokon si dopriala zaslúžený spánok.
Po siedmich hodinách spánku sa začali pripravovať na návrat na orbitu, kde by sa opäť nadokovali s veliteľským modulom a stretli s Collinsom. No chvíľu pred odletom narazili na ďalší problém.
Na panely s poistkami bola jedna rozbitá. Bola to práve tá, ktorá mala za úlohu zapáliť vzostupný motor. Posádka vedela, že pokiaľ problém nevyriešia rýchlo, zmeškajú príležitosť dokovania s Columbiou. Našťastie perá, ktoré boli na palube, mali kovovú špicu. Po konzultácií s riadením misií, pero vrazili na miesto, kde bola predtým poistka a o 19:54 vzostupný stupeň lunárneho modulu Orol bezproblémovo vyletel spať na orbitu.
Na orbite Mesiaca sa veliteľský a lunárny modul spojil o 23:35. Trvalo vyše dvoch hodín, kým astronauti poprenášali všetko medzi dvomi modulmi.
22. júla 1969 o 02:41 vzostupný modul odpojili a ponechali ho na orbite okolo Mesiaca, ktorá sa postupne znižovala, až kým modul nenarazil na povrch.
Columbia s posádkou strávili pri Mesiaci ešte nejaký čas a o 6:55 odštartovala cestu spať domov. Dňa 24. júla 1969 v Tichom oceáne už čakala lietadlová loď USS Hornet. Vzhľadom na nepriaznivé počasie v pôvodnej pristávacej oblasti, bola pristávacia oblasť posunutá o 398 km severozápadne od pôvodnej.
Späť na Zemi
O 18:50 24. júla 1969, osem dní, tri hodiny a trinásť minút po štarte, návratový modul Columbia mäkko pristál na hladinu Tichého oceánu, 380 km od Atolu Johnson a 2660 km od ostrovu Wake.
Helikoptérou boli astronauti prevezení na USS Hornet, kde vstúpili do mobilnej karantény, v ktorej strávili nasledujúcich 21 dní, aby bolo isté že si so sebou z Mesiaca nepriniesli okrem kameňov aj nijakých „čiernych pasažierov“ 🙂
Dobrodružstvo posádky Apollo 11 nasledovalo ešte ďalších 6 podobných misií, do 16. decembra 1972, kedy sa astronaut so slovenskými koreňmi, Eugene Andrew Cernan z misie Apollo 17, stal posledným človekom, ktorý doposiaľ stál na mesačnom povrchu.
Zdroje:
https://www.history.com/news/apollo-11-moon-landing-terrifying-moments
https://en.wikipedia.org/wiki/Apollo_11
https://www.nasa.gov/mission_pages/apollo/images.html