Prvá americká vesmírna stanica Skylab

Dnes 14. mája je to presne 44 rokov od vynesenia prvej americkej vesmírnej stanice – Skylab (Nebeské laboratórium) – do vesmíru. „Nebeské laboratórium“ zaplnilo hluché obdobie NASA medzi úspešnými letmi na Mesiac a vypustením prvého raketoplánu v roku 1981. Dodnes sa Skylab považuje za potrebný krok pred najväčším vesmírnym projektom dneška: Medzinárodnou vesmírnou stanicou, ISS.

V čase najväčšieho úspechu NASA – pristátia človeka na Mesiaci – sa agentúra potýkala s nepríjemným problémom: čo bude nasledovať ďalej? Počiatočné úvahy boli rôzne, od orbitálnej stanice krúžiacej okolo Zeme, cez rozšírenie letov na Mesiac, až po veľkolepú výpravu na planétu Mars. Kvôli manažovaniu týchto projektov vznikol ešte v roku 1965 program AAP (Apollo Application Program). Hlavnou úlohou AAP bolo zachovať vysokú technickú a personálnu úroveň NASA dosiahnutú počas pretekov o Mesiac a to v rokoch nasledujúcich po splnení hlavného cieľu stanoveného ešte prezidentom Kennedym.

Avšak postupne sa ukázalo, že cieľ stanovený AAP nebude možný. Vo všetkom hrali najdôležitejšiu úlohu peniaze. A tých prichádzalo z rozpočtu vlády USA čím ďalej tým menej. Z množstva programov sa do života podarilo postupne previesť len jeden: orbitálnu stanicu Skylab.

Obr.1: Skylab s pripojeným modulom CSM (vľavo)

V projektoch AAP sa mali vo veľkej miere využívať komponenty z programu Apollo. A rovnako tak to platilo aj pre Skylab: jeho hlavnú časť tvoril valec s označením S-IVB, ktorý sa v lunárnom programe využíval ako 3. stupeň rakety Saturn V., respektíve ako 2. stupeň menšieho nosiča s označením Saturn 1B.

Skylab bol druhým vesmírnym laboratóriom hneď po sovietskej stanici Saljut 1 (vypustenej v roku 1971). Jeho priemer bol 6,7 metra, na dĺžku meral 36,1 metra a vážil 90,6 ton, čo z neho robí, hneď po Miru a ISS, tretie najväčšie ľuďmi obývané vesmírne zariadenie.

„Nebeské laboratórium“ odštartovalo do vesmíru ako celok 14. mája 1973 z Mysu Caneveral a už od samého počiatku sa potýkalo s celým radom nepríjemných problémov, ktoré nakoniec vyústili až do jeho tragického konca v atmosfére Zeme.

Obr.2: Štart modifikovanej rakety Saturn V nesúcej orbitálnu stanicu Skylab

Hlavným cieľom celého projektu bolo skúmať dlhodobé pôsobenie stavu beztiaže na ľudský organizmus, takže najväčší dôraz sa kládol na lekárske experimenty. Išlo o skúmanie telesných funkcii pred a po namáhavom cvičení na stanici, skúmanie úbytku kostnej drene, skúmanie reakcií jednotlivcov. A práve porovnávaniu výsledkov medzi jednotlivými astronautmi sa kládla azda najvyššie priorita.

Jednotlivé posádky sa tiež venovali pozorovaniu Zeme a jej atmosféry, štúdiu Slnka a slnečnej koróny, experimentom s výrobou a skúškami rôznych materiálov v bezváhovom stave, fyzike, geofyzike a tak ďalej. Po prvý krát v histórii tiež vedenie NASA vyzvalo americké stredné školy, aby navrhli pokusy možné vykonať na obežnej dráhe a tie najlepšie nápady sa potom realizovali.

Ako už bolo spomenuté vyššie, Skylab zápasil s množstvom technických problémov. Už krátko po vynesení stanice do vesmíru sa ukázalo, že pri svojej ceste stratila protimeteorický kryt, ako aj panely slnečných batérií. Najmä strata krytu bola hotovou pohromou, keďže ten nemal chrániť posádku len pred nebezpečnými rýchlo letiacimi mikrometeoritmi, ale aj pred nadmerným slnečným žiarením. Hrozilo prudké zvýšenie teploty v obytných častiach stanice a tie najčernejšie prognózy hovorili až o smrteľných 77°C. Stanica musela byť z Houstonu na diaľku naklonená v uhle 45° k Slnku, aby vnútorné teploty klesli na priateľné parametre. Ale aj napriek tomu museli prišlí astronauti vykonať ešte niekoľko dôležitých technických úprav.

Prvý pilotovaný let k orbitálnej stanici niesol názov Skylab 2 (ako misia „Skylab 1“ je označované samotné vypustenie observatória). Astronauti Pete Conrad – bývalý veliteľ Apolla 12, Joseph Kervin a Paul Weitz, obaja nováčikovia, sa do vesmíru vydali 25. mája na lodi CSM, ktorá sa v programe Apollo používala ako materský modul krúžiaci na obežnej dráhe Mesiaca. Na palube so sebou viezli špeciálny dáždnik, ktorý mal slúžiť ako tepelný doplnok chrániaci proti slnečnému žiareniu. Modul CSM mal spočiatku problém sa k stanici pripojiť, takže si posádka musela obliecť skafandre a ručne uvoľniť zámky v stykovom uzle. Keď sa astronauti konečne dostali na palubu Skylabu, čakali ich „horúčava ako na púšti“ a „všade rozpálený kov.“ Istý čas preto radšej bývali v module CSM a na stanicu chodili len na opravárenské práce. Tie boli úspešné a posádka nakoniec strávila na obežnej dráhe celý mesiac a vyhotovila niekoľko tisíc fotografií rodnej planéty a najbližšej hviezdy.

Obr.3: Posádka Skylabu 2 sa ešte naposledy lúči so svojim orbitálnym domovom

V poradí druhá pilotovaná misia niesla názov Skylab 3 (štart v júli 1973) a dvoch nováčikov, Owena Garriotta a Jacka Lousmu, viedol skúsený matador z programu Apollo, Alan Bean. Na začiatku misie čakal astronautov výstup do voľného kozmu a nainštalovanie dodatočného tepelného krytu, ktorý pomohol stabilizovať teploty vo vnútri Skylabu na požadované hodnoty. Posádka nakoniec strávila na obežnej dráhe dva mesiace venujúc sa nekonečnému množstvu experimentov a pozorovaní Zeme, Slnka a ďalších vesmírnych objektov.

Obr.4: Garriott zo Skylabu 3 počas inštalácie tepelného krytu

Skylab 4 sa dostal do vesmíru v novembri 1973. Tvorili ho traja nováčikova a to Gerald Carr (veliteľ), William Pogue a Edward Gibson. Misia mala rekordnú dĺžku 84 dní. Avšak nezaradiť do takto náročného letu ani jedného veterána sa ukázalo ako veľmi nešťastné riešenie. Najmä Pougovi bolo v prvých dňoch veľmi zle, veliteľ Carr sa to rozhodol zatajiť, no jeho lož mala len krátke nohy a riadiace stredisko na to prišlo. Tu niekde začal spor medzi posádkou a Houstonom. Astronauti sa často sťažovali na náročný program a „detinské experimenty.“ Sám Carr označil množstvo vedeckých pokusov za „nezmyselné úsilie prekonávať rekordy.“ Vedeniu NASA sa takéto reči, navyše od veliteľa misie, celková nízka efektivita práce a nechuť astronautov k denným povinnostiam, samozrejme, vôbec nepáčili. Nezhody sa, našťastie, podarilo po mesiaci prekonať a zbytok času už prebehol pokojne. Na druhú stranu, ani jeden z trojice účastníkov misie Skylab 4 sa do vesmíru už nikdy nepozrel …

Obr.5: „Vzpurná“ posádka Skylabu 4: zľava G. Carr, E. Gibson a W. Pogue

Zvažovala sa ešte možnosť letu s označením Skylab 5, ktorý by využil zostávajúce technické zariadenia a moduly z programu Apollo. Úlohou tejto misie malo byť, okrem experimentov, aj posunutie orbitálnej stanice na vyššiu dráhu, pretože tá pri svojich obehoch postupne padala k Zemi. Táto misie sa nakoniec nekonala s tým, že „podvihnutie“ Skylabu budú mať na strasti zbrusu nové kozmické dopravné prostriedky, na ktorých sa v tom čase pracovalo – raketoplány. Tie sa však tragicky omeškali a katastrofe prvej americkej orbitálnej stanice sa už nepodarilo zabrániť.

Nebeské observatórium bolo nakoniec diaľkovo navedené nad Tichý oceán, nad ktorým 11. júla 1979 vstúpilo do atmosféry. Niektoré časti stanice let atmosférou prežili a dopadli neďaleko štvrtého najväčšieho mesta Austrálie, Perthu.

Obr.6: Rozhorčené titulky „The Sydney Morning Herald“ informujú o dopadoch kusov americkej orbitálnej stanice na územie Austrálie

Na palube Skylabu vykonali dovedna tri posádky medzi inými 18 000 meraní krvného tlaku, 127 000 filmov zobrazujúcich slnečnú aktivitu, či viac ako 45 000 fotografií zemského povrchu.

Zdroje:

Zdroje obrázkov: