Kozmonauti z desiatich krajín v Bratislave

Ľudstvo lieta do vesmíru aktívne už skoro 60 rokov. Od letu prvého kozmonauta J. A. Gagarina, sa na obežnú dráhu ku dnešnému dňu pozrelo 557 kozmonautov (stav k 3. 12. 2018) z celkom 38 štátov.

Až do roku, 1978 bolo lietanie do vesmíru doménou USA a ZSSR, dvoch svetových rivaloch v oblasti kozmonautiky. Vrcholom súboja doch superveľmocí bolo pristátie človeka na mesiaci, v roku 1969. Po tomto obrovskom americkom úspechu, došlo k zmene smerovania na druhej strane. Sovietsky zväz sa zameral na budovanie orbitálnych staníc a dlhodobé pobyty svojich kozmonautov na obežnej dráhe.

Práve samotná existencia orbitálnych staníc umožnila koncom 70. rokov 20. storočia krátkodobé pobyty kozmonautov, akési návštevné expedície. Skutočný prelom ale znamenal program medzinárodného výskumu vesmíru INTERKOSMOS, do ktorého boli zapojené krajiny v sfére vplyvu ZSSR. Hoci program samotný fungoval od konca 60. rokov 20. storočia, pilotovanej kozmonautiky sa dotkol až koncom 70. rokov, keď bolo rozhodnuté o vyslaní prvého interkozmonauta, na orbitálnu stanicu SALJUT6.

Dnes už vieme, že prvým bol náš československý kozmonaut, príslušník letectva vtedajšej ČSLA, kpt. Ing. Vladimír Remek. Na orbitálnej stanici SALJUT 6 strávil 7 dní, 22 hodín a 17 minút, jeho veliteľom bol sovietsky kozmonaut A. Gubarev. Členmi dlhodobej posádky na orbitálnej stanici boli G. Grečko a J. Romanenko.

Po kozmickom lete nasledovalo v 80. rokoch 20. stor. v rámci programu INTERKOSMOS viacero medzinárodných letov, na orbitálne stanice SAJLUT 6 a SALJUT 7. V roku 1986 bol vypustený prvý modulárny orbitálny komplex MIR, na ktorom strávil francúzsky kozmonaut Jean-Loup Chrétien, v rámci misie SOJUZ TM-7 viac než 22 dní. Išlo teda o prvý medzinárodný dlhodobý let. Stanica MIR sa v 90. rokoch 20. stor. stala miestom viacerých európskych, či amerických dlhodobých vesmírnych letov.

Treba však pripomenúť, že 12. 4. 1981 bol na obežnú dráhu po prvýkrát vypustený americký raketoplán, opakovateľne použiteľný kozmický dopravný prostriedok. Konkrétne išlo o orbiter COLUMBIA, s pilotmi J. Joungom a B. Crippenom. Súčasťou letov raketoplánov bol aj laboratórny modul SPACELAB, vyvinutý z časti Európskou vesmírnou agentúrou (resp. CNES, DLR). Okrem toho aj samotná koncepcia programu letov raketoplánov (pomerne veľká frekvencia štartov, krátkodobé misie, rozmanitý vedecký program) vyžadovala inú, špecifickú prípravu astronautov, hlavne v prípade vedeckých špecialistov.

Preto v 80. a 90. rokoch 20. storočia na palubách raketoplánov lietalo veľmi veľa medzinárodných kozmonautov.

V roku 1999 navštívil orbitálny komplex MIR aj náš kozmonaut, I. Bella. Na obežnej dráhe strávil od 20. 2. 1999 celkovo 7 dní, 21 hodín a 56 minút.

Pri príležitosti 20. výročia jeho letu a uskutočnenia vesmírnej misie Štefánik, sa v dňoch 19. – 21. 2. 2019 bude v Bratislave konať stretnutie kozmonautov, ktorého sa zúčastní 15 kozmonautov z 10 krajín. Tohto stretnutia sa zúčastní hlavná a záložná posádka letu SOJUZ TM29, kozmonauti programu INTERKOSMOS z okolitých krajín a viacero ďalších významných európskych kozmonautov. Keďže pôjde v skutku o jedinečné a významné osobnosti, radí by sme Vám predstavili ich príbehy. Tu sú!

Hlavná posádka letu SOJUZ TM29

Viktor Michailovič Afanasjev

Do vesmíru prvýkrát letel na palube kozmickej lode SOJUZ TM11 v roku 1990, ako člen 8. základnej posádky na orbitálnom komplexe MIR. V rámci tejto expedície uskutočnil V. M. Afanasjev 4 výstupy do otvoreného priestoru.

Na MIR letel znovu a tri roky neskôr, tentokrát kozmickou loďou SOJUZ TM18, ako člen 15. základnej posádky na stanici MIR. V rámci tetjo misie neuskutočnil žiadny výstup do priestoru, spolu s posádkou však vyložili viacero nákladných lodí PROGRESS.

O ďalších 5 rokov, v roku 1999, letel na MIR po tretíkrát, tentokrát ako veliteľ kozmickej lode SOJUZ TM29. Na jej palube bol francúzsky kozmonaut J. P. Haigneré, ako palubný inžinier a slovensky kozmonaut I. Bella, ako kozmonaut – výskumník.

• 

• 

• 

Zdroje fotografií v galérií: Wikipedia commons, spacefacts.de

V. M. Afanasjev spolu s J. P. Haignerém leteli na MIR ako členovia 27. základnej posádky komplexu MIR, I. Bella sa po týždni vrátil na Zem s G. Padalkom, v kozmickej lodi SOJUZ TM28. Po návrate nechali členovia 27. expedície MIR bez obsluhy, v automatickom režime. Išlo o poslednú dlhodobú posádku na stanici MIR, ktorá plnila dlhodobé úlohy.

Rok 2001 znamenal pre V. M. Afanasjeva štvrtý a posledný kozmický let. Tentokrát na palube lode SOJUZ TM33, smeroval na rodiacu sa ISS, kde v dobe príletu pracovala posádka Expedície 3. Na palube s ním letela aj francúzska kozmonautka, Claudie Haigneré.

Jean-Pierre Haigneré

Jeho kozmická púť sa začala v roku 1984, keď sa úspešne prihlásil do 2. náboru astronautov francúzskej kozmickej agentúry CNES. V roku 1985 sa stal jedným zo siedmych nových astronautov.

V roku 1990, bol menovaný do záložnej posádky, pri lete M. Togniniho, pri jeho lete na orbitálny komplex MIR, v rámci programu Antares. Samotná príprava začala v januári 1991, let samotný zase v roku 1992.

• 

• 

• 

Zdroje fotografií v galérií: ESA, TASR

V nasledujúcom programe Altair, bol vybraný ku vesmírnemu letu. Do vesmíru odštartoval 1. 7. 1993, na palube kozmickej lode SOJUZ TM17, na pozícií kozmonauta – výskumníka. Následne v rokkoch 1995 – 1996 spolupracoval na zaistení misií EUROMIR 95 (20. základná expedícia na orbitálny komplex MIR) a CASSIOPÉE (13. návštevná expedícia na MIR)

V roku 1996 sa stal náhradníkom L. Eyhartsa v programe PÉGASE (15. návštevná expedícia na MIR). Aj rok 1997, preto prežil v CPK. V roku 1998 v rámci zjednotenia západoeurópskych skupín astronautov, prešiel do Zboru astronautov ESA (EAC – european astronauts corps)

Druhýkrát sa do vesmíru dostal ako palubný inžinier 27. základnej expedície na MIR, na palube kozmickej lode SOJUZ TM29. Išlo o let v rámci programu PERSEÉ. Na palube sa nachádzaj veliteľ V. M, Afanasjev a kozmonaut výskumník, slovenský kozmonaut, I. Bella. J. P: Hagneré behom tejto misie uskutočnil svoj prvý a jediný výstup do priestoru.

Ivan Bella

Od mladosti je jeho život spojený so službou v armáde, počnúc štúdiom na vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Vysokoškolské vzdelanie získal na Vysokej vojenskej škole leteckej SNP v Košiciach, ktorú ukončil v roku 1983 ako stíhací pilot.

Počas svojej leteckej kariéry lietal na stíhacích lietadlách MiG-21 a SU-22. Po vzniku SR lietal na základni stíhacieho a bombardovacieho letectva v Malackách. V roku 1998 sa prihlásil do výberového konania na prvého slovenského kozmonauta a koncom marca 1998, spolu s Michalom Fulierom, zahájil prípravu na kozmický let.

• 

• 

• 

Zdroje fotografií v galérií: TASR

Po návrate z kozmického letu začal pracovať na ministerstve obrany SR. Bol veliteľom posádky Bratislava. Zastával posty vojenských pridelencov v Moskve a na Ukrajine. V súčasnosti si aktívne užíva výsluhový dôchodok.

Záložná posádka letu SOJUZ TM29

Saližan Šarikovič Šaripov

Koncom roka 1989 sa zúčastnil 11. náboru do ruského oddielu kozmonautov v CPK J. A. Gagarina. Úspešne absolvoval lekárske prehliadky a dostal doporučenie ku zahájeniu základnému výcviku. V roku 1992 získal kvalifikáciu „skúšobný kozmonaut“.

V roku 1992 bol zaradený do prípravy, pre lety na orbitálny komplex MIR. V júli 1997 sa stal jedným z kozmonautov, pripravujúcich sa k lete na americkom raketopláne.

Do vesmíru prvýkrát let 23. 1. 1998, na palube raketoplánu Endeavour, v rámci letu STS-89. Raketoplán sa pripojil k stanici MIR a S. Šaripov sa stal historicky 1. ruským kozmonautov, ktorý cestoval na obežnú dráhu americkou kozmickou loďou.

• 

• 

• 

Zdroje fotografií v galérií: Wikipedia commons, Spacefacts.de

V roku 1998 sa stal veliteľom záložnej posádky pre 27. základnú expedíciu na stanicu MIR. Pripravoval sa s C. A. Deshays (v súčasnosti Haigneré) a so slovenským kandidátom, Michalom Fulierom.

Po druhý krát sa do vesmíru dostal ako veliteľ kozmickej lode SOJUZ TMA5, v rámci 10. expedície na ISS. V rámci nej uskutočnil 2 výstupy do otvoreného priestoru.

Claudie Haigneré

Medzi astronautov francúzskej kozmickej agentúry – Národného strediska štúdií vesmíru (Centre national d´ Études Spatiales – CNES) bola vybraná v roku 1985. Neskôr, v rokoch 1990 – 1992 bola zodpovedná za lekársky výskum v CNES.

V roku 1992, bola určená náhradníčkou J. P. Haignerého, v rámci jeho letu na MIR v júli 1993. V roku 1994 začala prípravu na svoj vlastný kozmický let.

• 

• 

• 

Zdroje fotografií v galérií: ESA.int

K prvému letu odštartovala na palube kozmickej lode SOJUZ TM 24, spoločne s členmi 22. základnej expedície na orbitálny komplex MIR. Na MIRe strávila dva týždne, venovala sa predovšetkým experimentami programu CASSIOPEÉ v oblasti kozmickej medicíny, fyzika a vývoja technológií.

V máji 1998 sa zapojila do prípravy, ako náhradníčka J. P. Haignerého, ktorý sa pripravoval na dlhodobý let na stanicu MIR, Na obežnej dráhe mal stráviť pol roka. Počas prípravy prešla výcvikom pre výstup do otvoreného priestoru a získala kvalifikáciu „palubný inžinier“ pre lety na kozmickej lodi SOJUZ TM a orbitálnom komplexe MIR. Počas letu pracovala v CUP v Koroljove.

K 1. 11. 1999 prešla do oddielu astronautov ESA. V roku 2000 bola menovaná ako členka 2. návštevnej expedície na ISS. Do vesmíru vzlietla posádka kozmickej lode SOJUZ TM 33 v roku 2001.

Michal Fulier

V roku 1974 absolvoval Vojenské pilotné učilište v Košiciach. Vysokoškolské vzdelanie si doplnil na Vysokej vojenskej leteckej škole SNP v Košiciach. Počas leteckej kariéry pilotoval stíhacie lietadlá ako pilot 33. základne stíhacieho letectva v Malackách. Od 25. 3. 1998 sa ako kandidát zúčastnil kozmonautického výcviku v CPK v Rusku. V auguste 1998 bol vybraný ako kozmonaut – výskumník do záložnej posádky letu SOJUZ TM29.

• 

• 

• 

Zdroje fotografií v galérií: archív I. Bellu

Dlhodobá posádka orbitálneho komplexu MIR

Gennadij Ivanovič Padalka

O profesiu kozmonauta G. Padalka prejavil záujem koncom 80. rokov. Potom, ako prešiel lekárskymi testami získal začiatkom roku 1999 doporučenie ku kozmonautickému výcviku. V rokoch 1989 – 1991 absolvoval základnú dvojročnú všeobecnú prípravu, na konci ktorej mu bola priznaná kvalifikácia „skúšobný kozmonaut“. Od apríla 1991 sa pripravoval k letu na orbitálny komplex MIR.

Vo februári 1996 bol menovaný veliteľom záložnej posádky pre 24. expedíciu na orbitálny komplex MIR (EO-24) a veliteľom hlavnej posádky pre 26. expedíciu (EO-26).

• 

• 

• 

Zdroje fotografií v galérií: ESA.int

Počas jeho prvého kozmického letu, bol začiatkom roka 1999 zaradený do záložnej posádky 29. expedície na orbitálny komplex MIR, avšak v júni 1999 boli lety na MIR zrušené a posádky boli rozpustené.

V roku 2002 bol menovaný veliteľom 9. expedície na ISS, na jej palubu letel na palube kozmickej lode SOJUZ TMA 4. Po návrate z kozmického letu bol v rokoch 2006 – 2008 priebežne navrhovaný do záložných posádok 17. a 18. expedície na ISS.

V roku 2007 absolvoval Ruskú akadémiu štátnej služby, s diplomovou prácou na tému „Problémy regionálnej bezpečnosti v krajinách strednej Ázie“. V roku 2009 bol uvoľnený zo služby a armáde.

Po tretí krát letel do vesmíru v roku 2009, ako veliteľ 19. expedície na ISS. V januári 2010 bol menovaný veliteľom kozmickej lode SOJUZ TMA 04M a členom 31. a 32. expedície na ISS, čo bol jeho 4. kozmický let.

Poslednýkrát letel na ISS v roku 2015, ako člen 43. a 44. expedície na ISS.

Sergej Vasiljevič Avdejev

Vzdelanie získal v roku 1979, ked dokončil štúdium odboru experimentálna a jadrová fyziky na Moskovskom inžinersko – fyzikálnom inštitúte. Potom pracoval ako inžinier v spoločnosti RKK Eněrgija.

V polovici 80. rokov sa prihlásil na kozmonautický výcvik, prešiel lekárskymi testami a začiatkom roku 1987, získal súhlas lekárskej komisie k príprave. Do oddielu kozmonautov RKK Eněrgija bol zaradený na pozíciu kozmonaut – kandidát. Následne absolvoval dvojročnú všeobecnú prípravu v CPK J. A. Gagarina v Hviezdnom mestečku a 21. 7. 1989 získal kvalifikáciu „skúšobný kozmonaut“.

Po absolvovaní základnej prípravy, bol zaradený medzi kozmonautov pripravujúcich sa na lety na orbitálny komplex MIR.

• 

• 

• 

Zdroje fotografií v galérií: spacefacts.de

Už v roku 1991 bol prvýkrát zaradený do záložnej posádky 11. základnej expedície na MIR. Táto záloha bola určená ako hlavná posádka 12. expedície. Do vesmíru prvýkrát odštartoval 27. 7. 1992, na palube kozmickej lode SOJUZ TM15.

Rok 1994 znamenal prípravu v záložnej posádke 17. základnej expedície na MIR. Po jej štarte sa jeho posádka stala hlavnou, pre 20. expedíciu. Členom tejto posádky bol od roku 1995, astronaut ESA, Thomas Reiter.

Od roku 1996, sa začal pripravovať opäť na kozmický let, spočiatku ako člen záložnej posádky 24. základnej expedície na MIR. Po jej štarte sa opäť stal členom hlavnej posádky 26. expedície. Tretíkrát do vesmíru letel v roku 1998, na palube kozmickej lode SOJUZ TM28.

Z oddielu kozmonautov, aj z RKK Eněrgija, odišiel v roku 2003 na dôchodok.

Kozmonauti programu INTERKOSMOS

Vladimír Remek

Výcvik v prvej fáze prebiehal v rámci skupiny tzv. „Interkozmonautov“ spolu s ďalšími kandidátmi na kozmický let z krajín východnej a strednej Európy. Okrem československých pilotov, sa pripravovali aj piloti z vtedajšieho Poľska a Nemecka.

Na obežnú dráhu sa dostal 2. 3. 1978 na palube kozmickej lode SOJUZ 28, spolu s veliteľom, Alexejom A. Gubarevom. Cieľom misie bol krátkodobý let na orbitálnu stanicu SALJUT 6, kde v tej dobre pracovala dlhodobá posádka v zložení G. Grečko a J. Romanenko. Let trval celkovo 7 dní 22 hodín a 17 minút. Bolo počas neho realizovaných viacero unikátnych a na tú dobu jedinečných vedeckých experimentov.

Vladimír Remek bol takisto historicky prvým kozmonautom, ktorý odborníkom na Zemi podrobne popísal priebeh adaptácie organizmu na stav beztiaže, vrátane jeho zdravotných problémov či nevoľností. Sovietskí kozmonauti totiž veľa skutočností v tejto oblasti zatajovali – báli sa že priznaním by sa pripravili o možnosť ďalšieho kozmického letu. Remek tieto dôvody nemal. Vedel totiž že už nikdy nepoletí a tak mohol byť k lekárom na Zemi skutočne úprimný.

• 

• 

• 

Zdroje fotografií v galérií: ČTK/TASS

Po návrate z kozmického letu, sa z Vladimíra Remka stal národný hrdina, bolo mu udelených viacero vysokých štátnych vyznamenaní, vrátane zlatej hviezdy hrdinu ZSSR. Do kokpitu bojového lietadla si však už nesadol, vtedajšia vládna moc ho využívala ako maskota.

Z armády odišiel v roku 1995, keď sa stal obchodným zástupcom istej Českej spoločnosti v Moskve, kde bol aj počas prípravy a letu I. Bellu do vesmíru. V roku 2004 úspešne kandidoval do Európskeho parlamentu, kde svoje pôsobenie ukončil v roku 2013. V rokoch 2014 – 2018 bol veľvyslancom ČR, v Ruskej federácií.

Oldřich Pelčák

V armáde slúžil od roku 1969, a to ako veliteľ roja, tzv. „piotnú jednotku“ si vylietal v roku 1971. Vzdelanie si doplnil, v rokoch 1972 -1976, štúdiom na Vojenskej leteckej akadémií J. A. Gagarina, v Rusku. Toto štúdium absolvoval spoločne s V. Remkom.

V roku 1976, bola do predbežného výberu na letca – kozmonauta ČSSR vymenovaná štvorica stíhacích pilotov. Postupným výberom, bola táto štvorica zmenšená na dvojicu v zložení V. Remek a O. Pelčák.

Títo dvaja kandidáti koncom roku 1976, zahájili v Centre prípravy kozmonautov J. A. Gagarina výcvik, spolu s ostatnými kandidátmi z Poľska a Nemecka.

• 

• 

• 

Zdroje fotografií v galérií: spacefacts.de, ČTK/TASS

Po návrate do Československa pôsobil naďalej vo veliteľských funkciách, neskôr sa stal skúšobným pilotom Leteckého skúšobného odboru VzS AČR, v Prahe – Kbeloch. Od roku 1999 je vo výsluhovom dôchodku.

Po ukončení náročného výcviku, na začiatku roku 1978, bolo určené že O. Pelčák bude členom záložnej posádky a do vesmíru poletí V. Remek.

Miroslaw Hermaszewski

Absolvoval strednú, neskôr aj dôstojnícku leteckú školu. Štúdium ukončil v roku 1964 a stal sa stíhacím pilotom poľského letectva. V rokoch 1969 – 1971 študoval na leteckej fakulte Akadémie poľského generálneho Štábu. V roku 1976 sa ako major stál veliteľom leteckého pluku.

V polovici roku 1976 sa prihlásil do výberú na 1. poľského kozmonauta. Ešte v Poľsku prešiel tvrdým tréningom a testami v laboratóriách Vojenského útvaru leteckého zdravotníctva vo Varšave.

• 

• 

• 

Zdroje fotografií v galérií: spacefacts.de

December v roku 1976 pre M. Hermaszewskeho znamenal odchod do CPK J. A. Gagarina, kde spol s pplk. Z. Jankowským zahájil všeobecnú prípravu v tíme medzinárodných kozmonautov.

V lete 1978 odštartoval z Bajkonur na palube kozmickej lode SOJUZ 30. Cieľom bola orbitálne stanica SALJUT 6, ku ktorej už vtedy bola pripojené kozmická loď SOJUZ 29.

Bertalan Farkas

V roku 1967 nastúpil na vojenské učilište, štúdium dokončil v ZSSR. Do Maďarska sa vrátil v roku 1972 a stal sa uznávaným vojenským pilotom. O štyri roky neskôr (1976) sa prihlásil medzi adeptov na len 1. maďarského kozmonauta, prešiel výberom a zahájil kozmonautickú prípravu v CPK.

• 

• 

• 

Zdroje fotografií v galérií: spacefacts.de

Na obežnú dráhu Zeme, odštartoval v máji 1980, na palube kozmickej lode SOJUZ 36. Cieľom letu bolo spojenie s orbitálnou stanicou SAJLUT 6, kde už bola pripojená kozmická loď SOJUZ 35 a pracovala tam dlhodobá posádka. Na palube SAJLUTU posádka týždeň pracovali, podľa pripraveného programu 5. medzinárodného letu programu INTERKOSMOS.

Georgi Ivanov Ivanov

Vzdelanie získal na Vysokej leteckej škole G. Benkovského, ktorú absolvoval v roku 1964. Ako pilot z povolania sa stal inštruktorom, V čase prípravy na kozmický let v rámci programu INTERKOSMOS, mal za sebou 1000 vzletov a pristátí. Jeho náhradníkom vo výcvikovom stredisku bol A. P. Alexandrov, ktorý na obežnú dráhu letel o 9 rokov neskôr.

• 

• 

• 

Zdroje fotografií v galérií: spacefacts.de

Na obežnú dráhu sa G. Ivanov dostal v roku 1979, na palube lode SOJUZ 33, vo funkcií kozmonauta – výskumníka. Po približovacom manévri počas 17. obletu Zeme došlo k poruche na hlavnom motore lode SOJUZ. V tej dobe bola kozmická loď iba 7 km od stanice.

Riadiace stredisko v Kaliningrade pri Moskve nakoniec na druhý deň ráno, dalo pokyn k návratu na Zem, čo sa po dvoch dňoch letu aj stalo. Let teda trval 47 hodín.

Dumitru Dorin Prunariu

V roku 1971 sa dostal na Leteckú fakultu Polytechnického inštitútu v Bukurešti, súčasne aj lietal v miestnom aeroklube. Po úspešnom štúdiu sa vrátil späť do mesta Brasov, kde pracoval v leteckej továrni. Pol roka na to bol povolaný do armády a zanedlho sa ocitol vo výbere na 1. rumunského kozmonauta, v rámci programu INTERKOSMOS. V roku 1978 so svojím náhradníkom Dumitrom Dediu zahájil základnú kozmonautickú prípravu.

• 

• 

• 

Zdroje fotografií v galérií: spacefacts.de, esa.int

Do vesmíru letel iba jeden krát, a to na palube kozmickej lode SOJUZ 40. Cieľom letu bolo let na orbitálnu stanicu SALJUT 6.

Kozmonauti ESA

Franz Viehböck

Koncom 80. rokov rakúska vláda prijala ponuku sovietov, aby rakúsky kozmonaut absolvoval týždňový kozmický len na orbitálny komplex MIR. Dohoda o lete bola podpísaná v roku 1988, vesmírna misia dostala názov „AustroMIR ´91. Ešte koncom roka 1988 vyhlásila Rakúska kozmická agentúra (Ö GW) konkurz na miesto rakúskeho kozmonauta.

• 

• 

• 

Zdroje fotografií v galérií: spacefacts.de, astromir.au

V januári 1989 zahájili rakúski kandidáti základný výcvik, v CPH. V máji 1991 sa pri ohlásení posádok, dostal Viehböck do hlavnej posádky. V septembri úspešne dokončil výcvik a získal kvalifikáciu „kozmonaut-výskumník“.

Do vesmíru odštartoval na palube kozmickej lode SOJUZ TM 13, cieľom letu bolo spojenie s orbitálnym komplexom MIR. Počas pobytu na orbitálnej stanici sa rakúsky kozmonaut venoval predovšetkým vedeckým experimentov, ktoré v rámci misie AustroMIR 91 pripravili rakúski vedci.

ZDROJE:

• VÍTEK, A.; LÁLA, P. Malá encyklopedie kosmonautiky
• PACNER K. Češi v kosmu
• PACNER K. Columbové vesmíru I. , II:
• CODR M. O kosmických dnech i nocích
• PELČÁK O. Moje cesta do hvězdného městečka
• mek.kosmo.cz
• spacefacts.de