Odmalička som bol nadšencom astronómie, kozmonautiky, výskumu vesmíru. Vždy keď mám príležitosť, šírim medzi priateľov a známych povedomie o dôležitosti tohoto vedecko-technologického odvetvia, ale často sa stretávam s názorom, že tu na Zemi máme dosť sociálnych, enviromentálnych a iných problémov, než aby sme si mohli dovoliť „vyhadzovať peniaze“ na také drahé veci, akými sú lety do vesmíru. Ako to teda je s „vesmírnymi“ investíciami?
Potrebujeme vlastne vedu?
Ešte som nestretol človeka, ktorý by mi na takúto otázku odpovedal záporne. Myslím, že všetci si uvedomujeme, že dnešný spôsob života (počnúc informačnými, energetickými, dopravnými a ďalšími výdobytkami a ochranou zdravia končiac) je výsledkom vedeckého pokroku súčasných ale predovšetkým minulých generácií výskumníkov, vynálezcov, niekedy dokonca dobrodruhov (napr. bratia Wrigthovci). Človek je tvor zvedavý, a od chvíle, kedy dokázal zohnať dostatok potravy (hlavne keď prešiel z lovecko-zberačského spôsobu života na roľnícko-chovateľský, usadený spôsob) a vznikla nadprodukcia, ostal mu čas aj na iné, pre prežitie nie nutné aktivity – umenie, vedu, filozofovanie, spiritualitu.
Veda je takpovediac súčasťou ľudskej povahy, rovanko ako umenie. Jej účelom však ani zďaleka nieje iba „zlepšovať život“ ľudí. Veda má aj silný filozofický rozmer; napĺňa nás bázňou a odbdivom sveta, sebavedomím, satisfakciou a – radosťou z poznania.
„Chleba lacnejší nebude“ alebo Aký je rozdiel medzi základným a aplikovaným výskumom.
I keď veda vo všeobecnosti užíva vysokého spoločenského uznania, je častokrát terčom (oprávnenej) kritiky, čo praktické prinesie ľudstvu konkrétny projekt, konkrétny výskumný zámer. Má pre nás zmysel skúmať, ako sa rozmnožujú mravce? Alebo koľko je na nebi hviezd? Nemali by sme sa radšej zaoberať tým, ako získavať energiu ekologicky, prípadne ako poraziť hlad a choroby?
Pri takýchto otázkach treba vziať do úvahy nasledovné fakty:
1. Vo vede všeobecne platí, že pred začatím výskumu nieje vôbec ľahké povedať, či problém, ktorému sa chceme venovať, bude mať nejaké „užitočné“ výsledky. Tj. či nám odpoveď na problém prinesie nejaké plody, alebo či po troch rokoch výskumu náhodou nezistíme „nie, tento problém vyriešiť nevieme (dnes/zajtra/nikdy)“, prípadne „áno, riešenie problému sme našli, ale nevieme ako získaný poznatok využiť, aplikovať ho do života“. Jednoducho povedané, vo vede neviete dopredu, čo objavíte. Je to ako spúšťať sa na lane do jaskyne… ženie vás zvedavosť, ale čo v jaskyni nájdete – nikto dopredu nevie, možno sa iba domnievať. Treba však podotknúť, že vo vede je cenná aj negatívna odpoveď, pretože nám vraví „tadiaľto cesta nevedie, treba hľadať inde a inak“.
2. Výskum delíme na základný a aplikovaný. Základný výskum je na prvý pohľad akoby „bezcielny“, skúmame jednoducho to, „čo nás napadne“, čo nás zaujíma a to bez ohľadu na to, aké dôsledky, prínosy, či riziká výsledok práce prinesie (aj preto sú častokrát kritizované výskumy, ktoré vstupujú na hranice etiky či bezpečnosti ľudstva).
Aplikovaný výskum je naopak motivovaný konkrétnymi otázkami typu „Ako spotrebovať v motore menej paliva?“, „Ako liečiť chorobu XY?“, či „Vieme vyrobiť ľahšie a pri tom pevnejšie materiály?“. Na prvý pohľad sa môže zdať, že vlastne potrebujeme iba ten aplikovaný výskum. Lenže: bez rozvíjania základného výskumu by sa časom vyčerpali aj možnosti vyvíjať praktické aplikácie vedeckých poznatkov. Základný výskum takpovediac „razí cestu“ tomu aplikovanému tým, že prináša všeobecné, fundamentálne informácie o našom okolí, prírode, či spoločenských javoch. Iba na tento „základný“ kmeň je potom možné úspešne naväzovať prakticky orientovaný, aplikovaný výskum.
Žiaľ, predpovedať, v akom časovom horizonte sa konkrétneho základného poznatku „chytí“ nejaký praktický výskum, je takmer nemožné. Niekedy je to pár rokov, inokedy sa jedná o dlhé desaťročia. Tak nám ukazuje história. Na druhej strane, história pozná aj mnohé prípady, kedy priamo pri riešení jedného problému zrazu doslova „vypadol“ praktický výsledok z úplne inej oblasti (napríklad mikrovlná rúra bola vynájdená úplnou náhodou).
Tak či onak, otázok a nápadov na výskum má ľudstvo mnoho. Omnoho viac, než prostriedkov na ich riešenie, preto diskusia o užitočnosti skúmania tých-ktorých javov má rozhodne zmysel a je podstatou súťaže vedeckých tímov o štátne či medzinárodné granty a dotácie. Nedávno naríklad spôsobilo vo vedeckej obci nemalý rozruch rozhodnutie rakúskej vlády vystúpiť z projektu CERN. Superdrahý prístroj nám slúži na hľadanie odpovedí na najzákladnejší zo základných problémov – z čoho sa skladá hmota. Otázka ale znie – potrebujeme to vôbec vedieť? Zdá sa, že áno.
Čo nám priniesol kozmický program?
Na túto tému by bolo možné napísať samostatnú publikáciu, a vyčerpávajúco popísať dopad kozmických aktivít na praktický život ľudí je hádam aj nemožné. Ako prvé nám prídu na um meteorologické, telekomunikačné a vojenské satelity, kartografia a GPS, či pozorovanie enviromentálnych zmien Zeme (vývoj vegetácie, ľadovcov, ozónu a pod.). Čo je však známe menej, je fakt, že technológie, ktoré boli vyvíjané pre potreby kozmonautiky, boli v drvivej väčšine neskôr použité aj pre „pozemské“ problémy. Odolné materiály, inteligentné systémy, chemické a lekárske poznatky – to všetko nachádza skôr či neskôr silné uplatnenie v bežnom živote. Mnoho príkladov, kedy kozmický program ovplyvnil aj tie najprekvapivejšie odvetvia ľudskej činnosti, možno nájsť tu a tu.
Keď som sa túto otázku spýtal troch kozmonautov, s ktorými som mal možnosť stretnúť sa 2.júna v Prahe na ČVUT, tj. ako by obhájli nákladné kozmické lety, odpovedali nasledovne:
Richard Richards, dlhoročný veliteľ letov raketoplánov, povedal: „Mňa osobne napĺňali lety do vesmíru vždy obrovským vzrušením a predovšetkým inšipráciou. Tieto emócie ženú ľudstvo za ďalšími a ďalšími otázkami a odpoveďami. Americká NASA pritom spotrebováva sotva jedno percento z celkového štátneho rozpočtu.“ (pozn.: Navyše na jeden dolár vesmírnych aktivít pripadá v USA až 98 dolárov pre sociálne programy – viď zdroj. Veda v SR všeobecne dostáva zo štátneho rozpočtu sotva pol percenta).
Viktor Savinych, bývalý sovietsky kozmonaut: „Túto otázku počuť veľmi často. A znela taktiež pri vynájdení prvého auta, presne tak ako aj prvého lietadla. Viete, keď napríklad na Zem doputovala prvá snímka našej planéty z obežnej dráhy, v roku 1946, okamžite inšpirovala ľudí k rozvoju fotografických aparátov. To, že máme dnes tak výkonné fotoaparáty, je teda veľkou zásluhou aj kozmonautiky.“. Savinych tiež pripomenul obrovský prínos sytému GPS, ktorý sa okrem navigačných satelitov spolieha aj na veľmi presné mapy, ktoré sú takisto výsledkom vesmírneho programu.
Alexej Leonov, prvý muž vo voľnom vesmíre, sa najprv spýtal: „Dvihnite prosím ruku všetci, ktorí máte pri sebe mobilný telefón.“. Keď do vzduchu vyleteli ruky takmer všetkých prítomných, doširoka sa usmial. A potom pokračoval: „Na poslednom stretnutí Ruskej kozmickej agentúry a vlády Ruskej federácie reportovali zástupcovia agentúry, že každý rubeľ investovaný do výskumu vesmíru vrátil Rusku tri ruble v podobe vedecko-technických inovácií.“
Záverom
Ak sa chceme vrátiť k pôvodnej kritike výskumu vesmíru, a síce že je veľmi nákladný a tieto peniaze by sme mali radšej použiť na riešenie hladu, chudoby, chorôb, vojen, či znečistenia planéty, treba spomenúť dva protiargumenty:
1. Veda určite nepatrí medzi oblasti, na ktorých keď začneme šetriť, vyriešime problémy sveta lepšie a rýchlejšie, pretože práve plody vedy a výskumu sú veľkou nádejou na ich riešenie. Ak budeme v budúcnosti vedieť efektívnejšie hospodáriť s energiou, časom a zdrojmi všeobecne, ostane ich aj viac na prerozdeľovanie do chudobnejších krajín. Navyše, veľa odpovedí na naše problémy ležia práve vo výskume (nielen vesmíru).
2. Existuje mnoho iných oblastí, kde môžeme ušetriť. Tak napríklad armáda je všade na svete financovaná niekoľkonásobne viac než veda. V USA je rozpočet armády až štyridsaťnásobný oproti rozpočtu NASA. Ďalší spôsob, ako získať financie na riešenie problémov sveta, je prísnejšia kontrola nakladania s verejnými financiami a aktívny záujem zo strany občanov o veci verejné. Básniť o potrebe vyriešenia hladu v Afrike je totiž nádherné, ale postaviť sa pred úrad vlády s protestným transparentom, prípadne tlačiť na políciu a súdy, aby vyšetrovali vládne rozkrádačky a netransparentné tendre – to už je iná káva. Žiaľ, príliš málo ľudí je ochotných venovať svoj voľný čas v prospech vecí verejných.
Pôvodný zdroj: http://kutka.blog.sme.sk