Giotto

Aj napriek nezhodám, ktoré panovali v 60. a 70. rokoch 20. storočia medzi americkou NASA (Národný úrad pre letectvo a vesmír) a ESA (Európska vesmírna agentúra) kvôli obmedzeniam na európskych sondách z americkej strany, chcela ESA aj naďalej spolupracovať so svojím partnerom aspoň na medziplanetárnych misiách. Jednou takou mal byť aj spoločný projekt sondy, ktorá by bola vyslaná ku kométe Halley.

Ako to však väčšinou chodí, všetko bolo nakoniec inak. Americký kongres ošklbal rozpočet NASA, ako to len šlo. A tak organizácia rušila jeden projekt za druhým a ušetrená neostala ani spoločná európsko-americká misia k Halleyho kométe. ESA ostala na rázcestí: buď projekt úplne zruší, alebo sa do tohto riskantného podniku pustí sama. Nakoniec sa jej experti zhodli na druhom variante a začali s plánovaním a konštrukciou sondy Giotto.

Ponúkanú príležitosť však chceli patrične využiť aj Sovieti s Japoncami. Došlo k dohode a tak vznikol jeden z najgrandióznejších projektov v histórii kozmonautiky, ktorý zahŕňal dovedna až 5 sond. Dve z nich mali byť sovietske, dve japonské a jedna európska. Všetkých 5 misií obletelo okolo kométy v rôznych vzdialenostiach v marci roku 1986. Menovite to boli: ruské Vega 1, Vega 2, japonské Susei a Sakigake, plus samozrejme európske Giotto. Hlavnou úlohou ruských a japonských kozmických sond bolo zistiť čo najpresnejšie údaje o Halleyho kométe týkajúce sa jej rýchlosti a obežnej dráhy, vrátane veľkosti a aspoň približnom tvare jadra. Informácie zo sond Vega sa využili pri tesnom priblížení Giotta ku cieľovému objektu.

Giotto bola konštrukčne odvodená od britského satelitu GEOS. Najvýznamnejšou zmenou bolo vlastne len pridanie ochranného štítu proti kometárnym časticiam. Jej výška bola necelé 3 m (aj s anténou) a šírka približne 2 m.



Giotto vážila okolo 960 kilogramov a niesla množstvo rôznych citlivých zariadení. Preto mali zainteresovaní experti pred sebou veľmi ťažkú úlohu. Z akého materiálu a aký dizajn by mal mať ochranný štít? Pretože aj 0,1 g prachových častíc mohlo pri predpokladanej relatívnej rýchlosti 240 000 km/h medzi kométou a Giotto-m, narobiť ohromné škody na prístrojoch. Nakoniec sa to vyriešilo nainštalovaním dvoch ochranných lisov, vzdialených od seba 23 cm. Prvý bol z hliníka a mal rozbiť narážajúce častice. Ten druhý bol z kevlaru a mal absorbovať úlomky pôvodných (už rozbitých) častíc. Tento druh konštrukcie sa nazýva Whippleho štít a jeho výhodou je rozloženie pôsobiacich síl impaktujúcich častí (napr. z kométy) na vačšiu plochu. Viac ako stovka variácií tohto štítu je umiestnená aj na Medzinárodnej vesmírnej stanici ISS.

Elektrická energia sa zaisťovala pomocou solárnych panelov nachádzajúcich sa na valcovitom „trupe“ sondy. Skladali sa asi z 5000 kremíkových článkov a dovedna dodávali 190 W energie. Giotto mala pre výnimočné situácie aj určitú zálohu v podobe štyroch kadmióvých akumulátorov.



Obr.2: Giotto zvnútra

Štart rakety Ariane 1, na ktorej palube sa Giotto nachádzal, nastal 2. júla 1985. Letové stredisko sondy sa nachádzalo v stredisku ESA nazývanom ESOC umiestnenom v nemeckom Darmstadt-te. Sonda bola spočiatku navedená na špeciálnu orbitu okolo Zeme nazývanú GTO (Geostationary Transfer Orbit), no po troch obehoch planéty sa vydala na 8 mesačnú cestu ku Halleyho kométe.

150 miliónov kılometrov od Zeme zachytili prístroje európskej sondy prvé čiastočky z kométy – tzv. vodíkové ióny. Udialo sa tak 12. marca 1986. To bolo vo vzdialenosti necelých 8 miliónov kilometrov od Halleyho kométy. Čoskoro sa sonda dostala do najhustejšej časti pracho-plynovej obálky kometárneho jadra (tzv. kómy), kde sa začali robiť prvé snímky jadra kométy. Necelých 8 sekúnd pred najväčším priblížením začal Giotto nepravidelne rotovať. Stredisko s ním dočasne stratilo kontakt. Experti ESA sa začali obávať toho najhoršieho. Nikto si nebol úplne istý, čo sa vlastne stalo, prečo sa začala sonda takto otáčať okolo osi. Postupne začali do strediska prichádzať aspoň kúskovité informácie. Pol hodinu po tejto neočakávanej udalosti sa podarilo letovým dispečerom postupne stabilizovať sondu a situácia sa upokojila. Do strediska začali prúdiť dáta a nádherné zábery kometárneho jadra. Má sa za to, že rotáciu spôsobil náraz väčšieho množstva častíc na bok sondy.

Obrazové sekvencie, ktoré zachytila HMC (Halley Multicolour Camera) predstavujú jadro kométy ako čierny čiastočne osvetlený objekt v tvare zemiaku, ktorý  chrlí prach a plyny. Teplota jadra bola okolo 70°C. Posledné čiastočky prachu z kométy boli detekované 49 minút po najväčšom priblížení. Misia ku Halleyho kométe skončila 15. marca, kedy boli prístroje na sonde vypnuté.



Obr.3: Skutočne dobrý záber jadra kométy, ktorý učinila práve
sonda Európskej vesmírnej agentúry ESA Giotto

Giotto bol uvedený do režimu spánku, aby bol o štyri roky opäť oživený. Pozemný tím zistil, že tri zo siedmych prístrojov boli plne funkčné a zostávajúce boli síce poškodené, ale stále ešte použiteľné. 2. júla 1990 bola sonda vo vzdialenosti niečo viac ako 22 000 km od Zeme. Sonda bola v tomto čase použitá na skúmanie magnetického poľa našej planéty. Po ďalšom kybernetickom spánku bol Giotto znovuoživený v roku 1992, aby sa bližšie pozrel na kométu Grigg-Skjellerup. Vtedy sa dostal na vzdialenosť až okolo 150 km od jadra.



Obr.4: Giotto bol v roku 1986 skutočnou celebritou

Zdroj:
www.esa.int
wikipedia.org

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *