Keď v roku 1992 v Ruskej federácií padlo rozhodnutie o vývoji novej rodiny vesmírnych nosičov pod názvom Angara, ešte nikto netušil, že to potrvá tak dlho. Všetko začalo práve v čase ťažkých ekonomických problémov po rozpade ZSSR, keď hlavný kozmodróm pre veľké rakety kazašský Bajkonur zostal odrazu za hranicami, v druhom štáte. V hangároch stáli nedokončené kusy stopnutej superrakety Energia a nad hlavami lietal legendárny Mir, ktorý si vyžadoval neustály prísun posádok a materiálu.
Hlavným zadaním bolo postaviť skupinu nosičov, ktoré by boli schopné nahradiť doteraz používané rakety v širokej škále činností, umožniť zníženie prevádzkových nákladov a presunúť väčšinu štartov na územie Ruska. Dôležitou požiadavkou sa stalo, aby rakety používali súčiastky len ruskej výroby.
V roku 1994 bol z viacerých spoločností vybratý hlavný dodávateľ – Štátne kozmické vedeckovýrobné stredisko M. V. Chruničeva, výrobca rakiet Proton a hlavných modulov stanice Mir. Práce na vývoji pokračovali so striedavou intenzitou a v sučastnosti môžeme vidieť prvé výsledky a porovnávať výhody nosiča.
Nová, moderná rodina rakiet využíva modulárnu koncepciu konštrukcie. Skladaním jednotlivých modulov prvého stupňa je možné dosiahnúť širokú škálu nosnosti rakiet na nízku obežnú dráhu od 3 800 kg pri Angare 1 až po 40 500 kg pri navrhovanej Angare 7. Číslo v názve udáva použitý počet blokov prvého stupňa radených vedľa seba. Tomu musia zodpovedať aj univerzálne rampy na oboch zvažovaných kozmodrómoch Pleseck a Vostočnyj tak, aby z nich bolo možné obsluhovať rakety v rôznych konfiguráciách bez nutnosti dodatočných úprav. Nový, unifikovaný spôsob montáže a manipulácie s nosičmi tak umožní výrazné zníženie finančných nákladov.
Hlavný motor prvého stupňa RD 191 využíva osvedčenú palivovú kombináciu RP-1/LOX, ktorá je na rozdiel od vysoko jedovatého paliva N2O4/UDMH používaného v súčasnej rakete Proton k životnému prostrediu podstatne ohľaduplnejšia.
Celý vývoj nosiča sa po dlhom vývoji, viacerých odkladoch a zmenách dostal do realizačnej fázy a tak konečne v závere júna 2014 mohla byť na univerzálnu štartovaciu rampu v Plesecku vyvezená nosná raketa Angara 1.2PP. Jej úlohou bolo dopraviť maketu užitočného zaťaženia s hmotnosťou 1 430 kg na balistickú dráhu, teda ešte nie kozmický let, s cieľom odskúšať systémy pre následné pripravované lety.
Prvý pokus o štart 27. júna musel byť prerušený pre netesnosť ventilu prívodu okysličovadla a špekulovalo sa o odoslaní rakety na opravu späť do výrobného závodu. Nakoniec stačilo raketu stiahnúť z rampy, vykonať krátku opravu a štátna komisia mohla nanovo stanoviť dátum štartu na 9. júla, ktorý už bol úspešný. Celý let v dĺžke 21,28 minút prebehol v automatickom režime a náklad podľa plánu dopadol na polygóne Kura na poloostrove Kamčatka.
A aký vývoj čaká novú rodinu rakiet v najbližšom čase? V Chruničevovom kozmickom stredisku je už teraz naložený vlak s nosičom Angara 5, ktorý bude vypravený na kozmodróm Pleseck v prvých dňoch tohto týždňa. Táto dlho očakávaná verzia s nosnosťou 24,5 tony by mala v budúcnosti nahradiť v súčasnosti využívanú problematickú raketu Proton. Prvý štart môžeme očakávať možno už v decembri 2014.
Zdroje:
http://www.space.com/26481-russia-angara-rocket-aces-test-launch.html