Zavrite oči a skúste si to predstaviť. Ste desiatky miliónov kilometrov ďaleko od domova. Keď k nemu pošlete správu, trvá 20 minút kým dorazí k pozemštanom. Ďalších dvadsať čakáte na odpoveď. Rýchlosťou komunikácie sa vraciate o dve storočia nazad. Máte za sebou šesť mesiacov stresujúceho pobytu v stiesnenej kabíne kozmickej lode. Vaše telo už zabudlo, čo je to gravitácia. Rastiete a kosti vám mäknú. Dýchate umelo filtrovaný vzduch. Všade kam sa pohnete na vás číha neviditeľná, ale smrtiaca radiácia. Zažijete extrémy všetkých fyzikálnych zákonov, o ktorých ste kedy počuli. Odmenou za to bude, že sa stanete jedným z prvých zástupcov ľudstva, ktorý odtlačia svoju topánku do červenej pôdy planéty Mars. A trestom, že keď sa vrátite späť na Zem, možno si to nebudete pamätať.
Je večer marťanského dňa, ktorý sa volá sol. V tomto nehostinnom a veternom svete zapadá Slnko. Jeho kotúč nad obzorom je na prvý pohľad menší ako ten, ktorý poznáme zo Zeme. Na nočnej oblohe zažiari malá modrá bodka. Schováte ju ľahko za malíček. A s ním aj celé dejiny človeka. Pred vami je osemnásť mesiacov pobytu v tomto nehostinnom svete a potom ďalších šesť, kým sa na tú modrú bodku vrátite. Dá sa to vôbec vydržať a dobíjať si baterky len z pocitu dobrodružstva?
Na túto otázku si kládli odpoveď vedecké kapacity z celého sveta na konferencií Humans in Space prvé júlové dni v Prahe. Zišli sa, aby zhodnotili ako bezpečné, či skôr nebezpečné bude poslať ľudskú posádku na Mars. Cez skratkovitý mediálny obraz by sa mohlo zdať, že let človeka na Mars je redukovaný na otázku robustnej kozmickej lode a výkonnej nosnej rakety. Jedno aj druhé stojí astronomické sumy. Inžinieri, konštruktéri a technici budú v prvej línií. Zákopy budú zdielať s nečakanými partnermi. Lekármi a psychológmi. Zápas o človeka na Marse sa odohrá v hlavách a srdciach samotných astronautov, ktorý sa na túto riskantnú cestu rozhodnú vydať. A v hlavách a srdciach stoviek bezmenných dobrovoľníkov, ktorý si túto strastiplnú cestu najprv odkrútia v simulátoroch na všetkých kontinentoch. S preferenciou Antarktídy. Tam nehostinné podmienky a depriváciu z nedostatku slnečného žiarenia, či jeho prebytku, skrátka netreba simulovať.
Do vesmíru posielame ľudí už viac ako päťdesiatštyri rokov. Za ten čas sme sa na obežnej dráhe okolo Zeme a pri letoch Apollo na Mesiac naučili, že človek vo vesmíre prežije. Keď letel na svoj hodinový let Jurij Gagarin, našli by ste slušnú skupinu lekárov, ktorá bola presvedčená, že ho beztiažový stav zabije. Alebo sa prinajmenšom vráti s vážnym poškodením mozgu. Lietať nad stratosféru bolo riskantné hrdinstvo. Jurijov mladší súkmeňovec, kozmonaut Gennadij Padalka, by mohol rozprávať. Len teraz v júni na Medzinárodnej vesmírnej stanici (ISS) prekonal rekord v súhrnnom pobyte na obežnej dráhe, ktorý prekročil 800 dní a stale stúpa. Bez prerušenia si v beztiaži najdlhšie polietal kozmonaut Valerij Poľjakov. Na prelome rokov 1994 a 1995 na orbitálnej stanici Mir zapísal rekord takmer 438 dní. Pesimistický odhad dĺžky letu človeka na Mars počíta s odhadom 900 dní. A to mimo ochrannej vrstvy zemskej magnetosféry, ktorá kozmonautov a astronautov na nízkej obežnej dráhe (kde krúži ISS) chráni pred radiáciou z vesmíru.
Orbitálne stanice na obežnej dráhe sú tým najprestížnejším simulátorom letu na Mars. Všetko ostatné vieme pripodobniť na Zemi, len beztiažový stav nie. Teda, ak si odmyslíme niekoľkosekundové simulácie beztiaže v špeciálne vypolstrovaných lietadlách, ktoré sa rútia k zemi po balistickej krivke s delikátnym nákladom. Mimochodom, jedným z takto upravených lietadiel, slúžiacich pre Európsku vesmírnu agentúru (ESA), je bývalý vládny špeciál nemeckej kancelárky Angely Merkel. Čas a miesto sú na ISS nedostatkové, a teda drahé veličiny. Súčasná stanica bude krúžiť okolo Zeme prinajmenšom do roku 2024. Jej ďalší osud je kvôli geopolitickým prekáračkám medzi západom a východom nejasný. Svoju stanicu vypustia zrejme Číňania. Preto sa v kozmických agentúrach NASA, ESA, JAXA sústreďujú na stavbu pozemných analógov a simulátorov. Nedajte sa oklamať, v podstate sú to skôr mučiarne. Alebo si choďte na príjemných šesťdesiat dní a nocí poležať do spánkového laboratória ESA vo francúzskom Toulouse.
Prvý problém letu človeka na Mars bude jeho samota. V kozmickej lodi nebude sám. Naopak, počíta sa s posádkou štyroch, až šiestich astronautov rôzneho pohlavia, veku a zrejme aj národnosti. Samota znamená vzdialnosť od všetkého čo je mu milé a drahé. Na ISS stačí nahliadnuť cez priezor a vidíte pod sebou modrú planétu. Stači zavolať riadiace stredisko a máte priame spojenie s kýmkoľvek na zemeguli. Pri ceste na Mesiac a pobyte na jeho povrchu už ide do tuhého. Zem sa zmenší na blízku planétu v kontraste s tmavým vesmírom. Keď kozmická loď skončí na odvrátenej strane Mesiaca, ako na niekoľko minút astronauti z Apollo, spojenie sa preruší. Sú to tí najopustenejší ľudia v dejinách. Existuje jedna fotografia mesačného modulu Eagle, ktorý priviezol na povrch prvých pozemšťanov Neila Armstronga a Buzza Aldrina. Vyzerá ako zlatistý pavúk. Pod modulom je sivý povrch Mesiaca, za ním v černote vesmíru pláva Zem. Fotografiu odfotil Michael Collins z veliteľského modulu Apolla a stal sa tak jediným príslušníkom ľudskej rasy v roku 1969, ktorý sa neocitol na tejto fotke. Azda až táto kuriozita nám pomôže predstaviť si absolútnu samotu a izolovanosť.
Kým Collins bol o niekoľko dní v príjemnej klíme Pacifiku, astronauti letiaci na Mars stratia vizuálny kontakt so Zemou a ten komunikačný sa predĺži. V roku 1970 pri ceste na Mesiac došlo k výbuchu motorovej sekcie kozmickej lode Apollo 13. Trojicu astronautov od potupnej smrti v studenom vesmíre zachránil dômyselný návratový plán inžinierov, ktorý zbúchali na hektolitroch kávy v Houstone. Bez spojenia, prípadne s oneskorenou odozvou, si astronauti budú musieť poradiť sami. Pri každej improvizácií pôjde o život. Zásoby, kyslík, lieky, nemocnica, či náhradné diely budú príliš ďaleko. Evakuácia neexistuje. Aby sa astronauti udržali v uspokojivej psychickej kondícií, nebude stačiť, že budú dobrá partia. Ponorková choroba bude otázkou času. Nie miesta. To bude stiesnené. Optimistické scenáre predpokladajú 150 kubických metrov životného priestoru pre posádku, teda 25 kubických metrov na astronauta.
Pri zmysloch sa udržia aktivitou, ktorú by ste v prestížnom vesmírnom programe nečakali. Aspoň nie v tej heroicko-hollywoodskej verzií. Od neurovedcov vieme, že mozog je ako sval. Podobne ako pri svaloch v telocvični, cvičením sa zvyšuje jeho výkonnosť. Astronauti budú okrem profesionálnych inžinierov a výskumníkov zároveň poetmi, hudobníkmi, či hercami v divadelných hrách. Vedci na Humans in Space predstavili hudobné nástroje vyvinuté špeciálne pre mikrogravitáciu. Nie všetky nástroje, ktoré by sme našli v pozemskom orchestri sú v beztiaži bezpečné a vôbec, použiteľné. Stačí skúsiť zahrať na flaute a vzduch vychádzajúci z nástroja sa premení ma malý motor, s ktorým si polietate po kabíne. Zákon akcie a reakcie.
V beztiaži telo chradne. Svaly, ktoré v gravitacií zabezpečujú vzpriamenú chôdzu sa oslabujú a vypínajú. Kozmonaut môže prísť v beztiaži až o 25 percent svalovej hmoty. Ruskí vedci na pražskej konferencií porovnali výsledky funkčnej magnetickej rezonancie mozgu kozmonauta po návrate z dlhodobého pobytu na orbite s kontrolnou vzorkou pozemšťana. Kým pri pozemšťanovi centrá mozgu zodpovedné za pohyb “svietili”, u kozmonauta bola tma. Učil sa chodiť úplne nanovo. Pozemšťanom budú chradnúť aj kosti, ktoré si odvyknú na gravitačnú záťaž. Pomôže pravidelné a intenzívne cvičenie, či špeciálne obleky simulujúce gravitáciu. Čo však spraví telo poznačené mikrogravitáciou po pristáti lode na Marse? Opäť zapôsobí gravitácia, no bude slabšia. Keď na Zemi vážite 100 kg, na Marse len 38 kg. Nuž, ako biznis nápad na rýchle odtučňovanie to zatiaľ nikto nepredal.
V izolovanom priestore trpí imunita. Vesmírna radiácia, najmä zo Slnka alebo kozmického žiarenia, ovplyvní funkčnosť kostnej drene. Čím dlhšie bude astronaut izolovaný v uzavretom prostredí kozmickej lode, tým ľahšie a agresívnejšie podľahne vírusovej infeckií. Radiácia je zatiaľ zabijak číslo jeden. Bude stačiť jedna silná slnečná erupcia a ak nevymyslíme spôsob ako ju od astronautov odcloniť, zabije ich veľmi rýchlo choroba z ožiarenia.
Radiácia má tiež plíživé podoby. Dávky, ktoré môžu dostať astronauti pri ceste na Mars a domov. boli pokusne vyžiarené na laboratórne myši. Na základe toho vedci zistili, že postupné ožarovanie má devastačný vplyv na plasticitu mozgu. Niektorí tvrdia, že by sa mohli astronauti vrátiť z červenej planéty bez toho, aby si pamätali kde boli, čo tam robili, a kto ich tam poslal. Hororová predstava.
Druhou najväčšou výzvou pre astronautov bude zrak. Vieme, že v mikrogravitácií sa distribúcia tekutín presúva smerom k hornej časti tela, takže stúpa vnútrolebečný tlak. Ten mierne deformuje očnú guľu a narúša optický nerv. Vedci dokázali, že tento fenomén začína narastať na vážnosti už po jednom mesiaci pobytu v beztiaži. Keďže astronauti budú na Marse odkázaní sami na seba, strata najdôležitejšieho zmyslu sa rovná katastrofe.
Bonbónik na záver. Keď máte miestnosť plnú serióznych doktorov a psychológov rozoberajúcih nekonečné dni a noci vo vesmíre, na pery sa tlačí chúlostivá otázka. Posádka na Mars bude isto zložená z mužov a žien zavretých spolu v jednom, vôbec nie intímnom priestore. Izolácia, radiácia a iní striehnuci zabijaci urobia svoje, no volanie inštinktov pozemskej prírody sa zrejme nedá vylúčiť. Budú mať astronauti oceľovú vôľu alebo podľahnú sexuálnym inštinktom? Nevieme. Vieme, že oceľovú disciplínu budú mať zamestnanci NASA. “Ako riešite otázku sexu pri ceste na Mars?” Spýtal sa polovážne expertky NASA vedec v strednom veku a s ťažkým nemeckým prízvukom. Expertka pobavená nebola. “Môžem vám povedať len oficiálne stanovisko NASA. Túto záležitosť považujeme za výhradne súkromnú vec astronautov,” zaznelo stroho. Akoby už samotné dobrodružstvo prvého letu pozemšťana na cudziu planétu nebolo dostatočne vzrušujúce.
Michal Novota
Autor je člen Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA) a účastník sympózia Humans in Space
Text vyšiel v časopise Týždeň číslo 31/2015
http://www.tyzden.sk/casopis/25512/s-bielym-plastom-na-cervenu-planetu/