JFK – prezident, ktorého vesmír „zas až tak nezaujímal“

29. mája si pripomíname storočnicu od narodenia jednej z najvýznamnejších postáv 20. storočia, 35. prezidenta USA, Johna F. Kennedyho. Jeho prejav „We choose to go to the Moon,“ ktorý de-facto odštartoval závod o Mesiac, je tak slávny, že je až podivné, že naň ešte nevznikla nejaká zrapovaná verzia. Dokumenty odtajnené okolo roku 2000 z jeho obdobia v Bielom dome však ukazujú, že Kennedyho postoj k vesmírnemu programu nebol vždy tak ústretový ako sa traduje, skôr naopak …

Kennedy je v kolektívnej pamäti ľudstva zapísaný ako neohrozený obhajca vesmírnych letov s ľudskou posádkou, ktorý, vďaka svojej mladíckej energickosti a dravosti, posúval možnosti americkej vedy a techniky vpred. Nič nemôže byť vzdialenejšie skutočnosti: JFK bol v prvom rade takticky schopný a chladnokrvný politik, nie snílek a vizionár. Od tejto premisy možno odrátavať všetky jeho kroky.

Autor Richard Collin, zachycuje vo svojej knihe „John F. Kennedy: History, Memory, Legacy,“ prvé kontakty Johna F. Kennedyho s vesmírnym programom. Boli 50. roky, kozmonautika bola v plienkach, no s veľkou budúcnosťou, a mladý politik bol v tej dobe senátorom za štát Massachusetts. Spolu so svojim bratom Robertom pozvali na večeru jedného z popredných raketových vedcov tej doby, Charlesa Drapera z MIT. Draper mal byť so spoločnej schôdzky značne rozčarovaný, súrodenci si uťahovali z jeho vízie ľudí krúžiacich okolo Zeme v špeciálne upravených moduloch. Nie nejako zlomyseľne, len sa im táto myšlienka zdala byť prehnanou.

Tak, či onak, Sovieti kráčali v tomto odvetví míľovými krokmi a Američania si vo vojne ideológií nemohli dovoliť príliš veľké zaostávanie. Prezident Eisehower založil NASA, ako odpoveď na hodenú rukavicu. Vesmírna agentúra začala s programom Mercury – snahou dostať človeka na obežnú dráhu – avšak starnúci prezident bol skôr proti ďalšiemu rozširovaniu tohto druhu projektov: on, a rovnako tak celá politická garnitúra tej doby, nevideli v letoch s ľudskou posádkou „žiadne opodstatnené vedecké dôvody.“

V amerických prezidentských voľbách na jeseň 1960 tesne zvíťazil mladý demokratický kandidát írskeho pôvodu, John Fitzgerald Kennedy. Vedúci predstavitelia NASA v túto osobu kládli sprvu veľké nádeje, čoby mladíka, ktorý hľadí vpred do budúcnosti. Tej vesmírnej, samozrejme. Ale už v prvé dni jeho úradovania sa ukázalo, že vesmírne ihrisko nie je na jeho prvom mieste. Ani druhom. A zrejme ani na treťom.

Jeden z prvých Kennedyho plánov v oblasti kozmonautiky bolo zrušenie Národnej rady pre letectvo a vesmír, teda akéhosi pojítka medzi NASA a Bielym domom. Radu založil Eisenhower a sám jej, čoby prezident USA, aj predsedal. Inštitúciu sa napokon podarilo zachrániť až na podnet Johnovho viceprezidenta Lyndona Johnsona. Tento rodený Texasan bol od svojich prvých dní v politike veľkým zástancom výskumu v letectve a kozmonautike tvrdiac, že „kto ovláda vesmír, ovláda aj Zem.“ Bol to práve Johnson, kto súhlasil, že sa stane predsedom Národnej rady pre letectvo a vesmír.

Kennedyho ďalším krokom bolo menovanie šéfa Rady pre vesmír. Stal sa ním profesor MIT Jerome Wiesner. Táto nominácia bola nepríjemným šokom pre vedúcich činiteľov NASA; Wiesner bol známym odporcom vesmírnych letov s ľudskou posádkou. Hovorieval, že sú nákladné, príliš riskantné a defacto zbytočné. Slúžia len na „mediálnu prezentáciu.“ Namiesto toho navrhoval orientáciu na prieskum vesmíru výhradne za pomoci automatických sond. Rada pre vesmír sa od tohto momentu stala silným odporcom letov do vesmíru s ľuďmi na palube. Jerome Wiesner sa stal neskôr prezidentovým osobným poradcom pre oblasť vedy a techniky. Smerovanie nového prezidenta vo vesmírnej politike teda bolo jasné: menej peňazí pre NASA, redukovanie pilotovaných letov na najnižšie možné medze, podpora bezpilotných sond ako jediného prostriedku, ktorý má „vedecký prínos.“

Obr.2: Jerome Wiesner. Jeho fajočka k nemu patrí rovnako neodmysliteľne, ako ku istému anglickému gentlemanovi.

Kennedy bol prezidentom iba necelé štyri mesiace, keď sa americká vláda dozvedela prekvapivú informáciu: Sovieti dostali do vesmíru človeka! Táto správa sa šírila ako cunami a dopad, aký mal let Jurija Gagarina na svetovú mienku, nemohol nechať hlavu najmocnejšej krajiny chladnú. O pár dní na to prišiel pre americkú administratívu ďalší šok, tentokrát vojensko-politického charakteru – Američanmi dlho pripravovaná invázia na Kubu, vedená kubánskymi exilovými bojovníkmi pripravovanými americkou vládou a krytá CIA, stroskotala, a stala sa z nej medzinárodná blamáž. Behom jediného mesiaca – apríla 1961 – sa USA dostali do hlbokej morálnej defenzívy, z ktorej ich mohla vytrhnúť len razantná akcia.

Zúfalý Kennedy sa obrátil na svojich poradcov s otázkou, ako by mala táto akcia vypadať, aby prinavrátila Amerike morálnu aj technickú prevahu a – len tak na okraj – zachránila prepadajúcu sa vládu mladého prezidenta.

JFK teda zvolal do Bieleho domu mimoriadnu schôdzu, ktorej sa účastnil jeho chránenec Jerome Wiesner, ďalej James Webb, riaditeľ NASA a dr. Hugh Dryden, druhý muž NASA. Otázka bola jasná: „How can we beat the Soviets?“ A bol to práve Dryden, ktorý mu poskytol odpoveď – projekt tak mohutný, že bol „porovnateľný len s projektom Manhattan, ktorý dal vzniknúť atómovej bombe“ – poslať človeka na Mesiac. Prezident nebol na konci schôdze z tejto možnosti príliš nadšený, ale prítomných uistil, že niet ničoho, čo by malo v danej situácii väčšej priority. Existovala ešte alternatíva postavenia vesmírnej stanice na obežnej dráhe, čoby odpoveď na sovietske vesmírne úspechy, tá bola ale rýchlo zhodená zo stola ako „málo odvážna.“

Obr.3: Samotného Kennedyho rakety zas-až-tak neohurovali

A tak 21. mája 1961 dvihol 35. prezident USA upadnutú zástavu svojej vlasti a požiadal Kongres o navýšenie rozpočtu pre vesmírny program o 7 až 9 miliárd dolárov. To, že v pozadí tohto rozhodnutia naozaj nestál vedecký výskum, ale čisto politické záležitosti dokazuje aj reč, ktorú Kennedy pri tejto príležitosti predniesol:

„Ak chceme vyhrať zúrivý boj medzi slobodou a tyraniou, ktorý sa rozmohol po svete, dramatické udalosti vo vesmíre z nedávnych dní by nám, podobne ako vypustenie Sputnika v roku 1957, mali jasne pripomenúť, že toto odvetvie sa dotýka sŕdc ľudí, ktorí rozmýšľajú, na ktorú z dvoch strán sa prikloniť.“

Kennedy veľmi dobre vedel, o čom hovorí. Po celom svete prebiehali konflikty medzi pro-demokratickými silami vycvičenými a vyzbrojenými USA a komunistickými guerillami podporovanými Sovietmi. Straty v ideologickom boji sa mohli veľmi rýchlo premietnuť do strát demokratických území na mape sveta. Najmä socializmus hltajúce stredoamerické a karibské štáty, ako Honduras, či Guatemala, teda tak-zvaný „dvor Ameriky,“ boli vo Washingtone vždy vnímané veľmi citlivo. Americký vesmírny program teda nemal vyhrať len srdcia Američanov, ale aj (a možno „predovšetkým“) srdcia všetkých demokraticky zmýšľajúcich ľudí po celom svete, ktorí boli v boji proti červenej tyranii nútení obetovať častokrát takmer všetko.

Inak povedané, vesmírny výskum a všetko to „haló“ okolo, bol z oboch znepriatelených vlád videný ako čisto politický nástroj na pretláčanie svojich predstáv vo svete (demokracia vs. komunistický totalitarianizmus).

Obr.4: Počas studenej vojny sa mapa sveta delila na štátiky modrej a červenej farby. Demokracia a komunizmus robili všetko pre to, aby „získali“ čo najviac územia. Jedným z najlepších spôsobov sebaprezentácie boli pritom hrdinovia z vesmíru a ich nadupané raketové tátoše chrliace sýru a dym do všetkých strán.

S Kennedyho podporou začal mať lunárny program reálne kontúry a krok po kroku sa na ňom svedomito pracovalo. Do konca roka 1961 sa vyvinul hardwer pre lode, podpísali sa dohody s kontraktormi potrebných dielčích súčiastok, úspešne sa otestovali nové mohutné motory F-1. V novembri toho roku dokonca z Floridy odštartovala prvá skušobná verzia rakety Saturn C-1. Vo februári 1962 sa dostal astronaut John Glenn konečne na obežnú dráhu a Amerika sa tak dotiahla na Sovietsky Zväz. Z tohto obdobia o postoji JFK k vesmírnemu výskumu moc toho známe nie je. Avšak bolo to zrejme v počiatočných mesiacoch 1962, kedy sa začali objavovať známky prvých treníc medzi prezidentom a riaditeľom NASA Webbom – išlo, ako inak, o peniaze. Program Apollo, ako bol pomenovaný, sa začal nepríjemne predražovať.

Tak, či onak, Kennedy sa začal chovať viac ako politik a na svojich príhovoroch na rôznych univerzitách, či pri rôznych príležitostiach vyzdvihoval lety do vesmíru ako „budúcnosť ľudstva“ a premisu „ide nám len o to vyhrať srdcia ľudí, aby sa nedávali ko komunistom,“ úplne vynechával. Presne v tomto duchu zaznel aj jeho slávny prejav na Rice University z 12. septembra 1962, ktorý je dnes považovaný za oficiálny začiatok pretekov o Mesiac. Najkľúčovejšie slová sú už dnes dobre známe:

„Rozhodli sme sa letieť na Mesiac a to ešte v tomto desaťročí. Nie preto, že je to ľahké, ale práve preto, že je to ťažké.“

Ťažko povedať, ako posolstvo tohto prejavu vnímal sám JFK. Bol to prejav na univerzite, akých mal za kariéru politika stovky a v úrade prezidenta desiatky. Možnože to boli médiá, politickí komentátori, či dokonca historici, ktorí z tejto „obyčajnej reči“ urobil historický zlomový okamih; pretože najprekvapivejšie chovanie Kennedyho vo vzťahu k vesmírnemu programu začíname vidieť až po septembri 1962.

Niekoľko týždňov po tomto prejave sa uskutočnilo oficálne stretnutie hlavy štáty so šéfom NASA. Podľa záznamu zápisnice došlo k prudkej výmene názorov a Webb neustále opakoval frázu, „že program Apollo musí byť najvyššou prioritou vlády USA,“ čo sa jeho bossovi zjavne nepáčilo. A práve vtedy povedal Kennedy vetu, ktorá celé jeho chovanie dokonale charakterizuje:

„… za iných okolností by sme v žiadnom prípade neutrácali také objemy peňazí na tieto projekty, pretože mňa vesmír zas až tak nezaujíma.“

Ale už o pár okamihov nato zahlásil, že „Sovietsky Zväz už začal s prípravami testov … Preto to robíme.“

Obr.5: Kennedy (vľavo), jeho šéf NASA James Webb (v strede) a viceprezident Lyndon B. Johnson. Webb si s Johnsonom rozumel ďaleko viac ako so samotným prezidentom. Kde sa hádajú dvaja muži, tam zväčša ide o ženu, alebo peniaze (hmm … možno oboje). Ani tento prípad nebol výnikou.

Kennedy bol však čím ďalej tým nespokojnejší s finančnou stránkou projektu a dospelo to až tak ďaleko, že v septembri 1963 počas svojej reči v OSN navrhol Chruščovovi spoločný rusko-americký let na Mesiac, ktorým by sa mu podarilo vyhnúť sa nepríjmnej patovej situácii. Ten sa však ani nepohol. Bolo to len necelé dva mesiace pred Kennedyho tragickou smrťou …

Denník USA Today píše: „Je iróniou osudu, že myšlienka poslať ľudí na Mesiac a potom ich bezpečne dopraviť späť na Zem prežila len preto, že jej zakladateľ neprežil.“ A ďalej dodáva: „Po atentáte na prezidenta, program Apollo prežil ako program zabezpečujúci veľké množstvo pracovných miest v štátoch s vysokou nezamestnanosťou, ktoré boli dôležité z politického hľadiska, a čiastočne aj ako hold tragicky zosnulému velikánovi.“

S tým súhlasí aj oficiálna stránka NASA venujúca sa dejinám tejto organizácie, history.nasa.gov, ktorá hovorí, že z Kennedyho rozpočtu bol skutočný let na Mesiac viac-menej utópiou. Všetko sa dalo do reálnych kontúr až po jeho smrti.

Aby sme však boli ku 35. prezidentovi USA spravodliví, treba záverom ešte dodať niekoľko dôležitých skutočností týkajúcich sa celého jeho prezidentovania. Je to neuveriteľné, ale John F. Kennedy bol prezidentom iba nejakých 1000 dní (od januára 1961 do novembra 1963). Za tak krátku dobu prešiel množstvom kritických situácií z ktorých minimálne jedna, Kubánska raketová kríza, mohla skončiť globálnou katastrofou. Jeho súperom bol Prvý tajomník ÚV KSSZ, Nikita Chruščov – tvrdý a nekompromisný komunista, ktorý v deň Kennedyho nástupu držal opraty Sovietskeho Zväzu už sedem rokov a na čelo tejto krajiny sa dostal len vďaka úkladnej vražde jeho hlavného soka Beriju. Mladší z dvojice politikov bol ale tomu staršiemu viac ako len vyrovnaným súperom.

Obr.6: Chruščov. Známy je jeho výrok „Pochováme vás!“

JFK možno nebol až takým nadšencom pre vesmírne lety, ako sa po jeho smrti začalo tak trochu nostalgicky tradovať (ruku na srdce: ktorý z amerických prezidentov kedy bol?). Tento prvý katolícky prezident Spojených Štátov Amerických bol však horlivým obrancom slobody jednotlivca a neohrozeným bojovníkom proti červenej totalite. A to je predsa ďaleko viac.

John Fitzgerlad Kennedy napriek svojmu nízkemu veku, minimálnym skúsenostiam a kratučkému obdobiu v úrade prezidenta obstál tak, ako len málokto pred ním a po ňom. História preto na neho nikdy nezabudne. A či už cesta na Mesiac bola jeho skutočným snom alebo nie, bol to práve on, kto celé toto veľké verneovské dobrodružstvo započal.

RIP, pán prezident, odpočívajte v pokoji … ááá všetko najlepšie k Vašim nedožitým stým narodeninám. Poriadne to tam hore oslávte.

Zdroje:

Zdroje obrázkov: