Včera zomrel astronaut John Glenn, jeden z prvých pozemšťanov, ktorí sa pozreli do vesmíru. Jeden z prvých, ktorý v ňom mohol zahynúť. Posledný z veľkej generácie skušobných pilotov, ktorých toto dobrodružstvo dostalo do dejín.
Ten astronaut bol mojim detským hrdinom. Bol to azda každý astronaut a kozmonaut, ale Johna Glenna si pamätám osobitne. Wikipedia bola vtedy hudbou budúcnosti a o amerických Kolumboch vesmíru sa veľa hovoriť nepatrilo, no prišiel film The Right Stuff natočený podľa rovnomenného románu Toma Wolfa. Predstavuje sedmičku prvých testovacích pilotov, ktorých si NASA na konci päťdesiatych rokov vybrala, aby v zápase s prekvapujúco úspešnými Sovietmi udržal západ vo vesmíre krok.
Boli to tvrdí chlapi, drsňáci zvyknutí žiť na hrane. Frajeri, ktorých od smrti v horiacich troskách delili vždy len stotiny sekundy a základné inštinkty. A celebrity so všetkou pozornosťou, aj ťažobami, ktoré rýchla sláva prináša. Niektorí z nich ešte ani nevideli vnútro kozmickej lode, ale pod sukne obletujúcich fanyniek sa dostali treťou kozmickou rýchlosťou.
John Glenn – jeden z tých siedmych, výrazne vybáčal zo stereotypu. Vo filme (tu ho hral Ed Harris), aj v skutočnosti. Na prvý pohľad slušňák a správňak. Hollywoodsky scenárista by len ťažko vymyslel dokonalejšieho amerického hrdinu. Zobral si za manželku svoju školskú lásku, ktorá celý život bojovala s ponižujúcim koktaním. Kým ostatní si radi užívali pozornosť žien, Glenn sa ponáhľal domov. Možno práve pre to, aký bol, sa stal v roku 1962 prvým Američanom, ktorý si zalietal po obežnej dráhe Zeme (a celkovo piatym pozemšťanom vôbec). Možno práve preto sa úspešne presadil aj v politike, keď bol dlhé roky demokratickým senátorom za rodný štát Ohio a rodinným priateľom bratov Kennedyovcov. V roku 1968 bol dokonca pri tom, ako guľka atentátnika zmarila život Roberta Kennedyho. Možno preto sa do vesmíru pozrel ako 77 ročný znova – v roku 1998 na palube raketoplánu Discovery. Oficiálne pre výskum starnutia. Zlé jazyky hovorili, že mu to vybavil prezident BIll Clinton, ale kto môže poprieť tú krásu príbehu návratu hrdinu do vesmíru po toľkých rokoch?
A prečo hrdina? Nuž poľahky by si ten nevďačný titul odniesol už len za to, že ako vojenský pilot odlietal misie už v druhej svetovej a neskôr bojové operácie v Kórei. Aj za to, že ako testovací pilot v Kalifornií posunul hranice možností lietadiel a ich posádok. Pri jeho prvom lete do vesmíru išlo o život. Loď Mercury, ktorú pokrstil Friendship 7, bola len takou väčšou telefónnou búdkou. Alebo plechovkou bez krídel, ako ju prví astronauti radi prezývali. Prví dvaja, Alan Shepard a Gus Grissom, leteli s plechovkou na špici málo výkonnej balistickej strely Redstone, takže do vesmíru sa pozreli len na skok. Nebol to plnohodnotný kozmický let. Ten čakal až na Glenna, ktorého na orbitu vyniesla výkonnejšia, ale menej spoľahlivá raketa Atlas so sériou nedávnych epických zlyhaní.
Bol to vabank, ktorý vyšiel. John Glenn za takmer päť hodín trikrát obkrúžil Zem. V jednom bode jeho letu, keď prelietal nad Austráliou ponorenou v tme, mu v meste Perth vystrojili slávu. Zažli všetky svetlá a zapálili ohne. Pre Glenna to bol mystický zážitok (a na jeho počesť ho Perth zopakoval aj pri druhom lete v roku 1998). Ďalší zážitok nastal, film The RIght Stuff ho krásne dramatizuje, keď cez priezor v lodi začal pozorovať okolo rotujúcej plechovky niečo, čo nazval “svätojánskymi muškami.” Boli ich stovky. Neskúsené riadenie kozmických letov si vtedy myslelo, že ich astronaut sa mohol zblázniť. Nikto vtedy netušil, aký bude mať beztiažový stav vplyv na ľudský organizmus. Až neskôr vysvitlo, že išlo zrejme o malé čiastočky ľadu, ktoré sa počas letu uvoľňovali z kozmickej lode.
Dráma pokračovala, keď kontrolóri na zemi dostali cez telemetriu chybný údaj o oddelení tepelného štítu kozmickej lode. Bol to šok a ak by to bola pravda, Glenn by zhorel vo vyšších vrstvách atmosféry ako meteor. Nepovedali mu to, ale musel niečo tušiť, keď ho riadenie letu požiadalo, aby po zapálení brzdiacih motorov tieto neodhadzoval. Dole dúfali, že ak je niečo so štítom, brzdiace motory na ňom by ho mohli udržať na mieste. Vo spomínanom filme si hlavný hrdina zažije prepotený prelet atmosférou v horiacej guli, keď si pri obrovskom preťažení na hranici straty nervov pospevuje mariňácke pesničky. Kto vie, ako to bolo naozaj. Tepelný štít však prežil bez ujmy, rovnako astronaut Glenn. Dva roky po svojom lete sa pošmykol vo vani a poranil si pri tom stredné ucho. Jeho lietanie dostalo utrum. Slávny astronaut, ktorý sa dochráme vo vani. Nie je to ako nejaká absurdita z Monthy Python? Nie je. Je to človečina. John Glenn si našiel inú rolu v živote a nevzdal sa svojho sna vidieť vesmír ešte raz.
Sú cesty, z ktorých sa už vrátiť nedá. Ani keď máte tu najlepšiu kozmickú loď a najlepší riadiaci tím. Keď sa pod Glennovou raketou 20. februára 1962 zapálili raketové motory a začala s hrmotom stúpať po oblohe k nebesiam, hlásateľ do éteru poznamenal “Godspeed, John Glenn.” To bude moment, i keď vždy skreslený tým legendárnym filmom, ktorý si navžy budem pamätať.
Článok bol pôvodne zverejnený na webe .Týždeň. Ďakujeme za možnosť zverejniť túto spomienku aj na našom portáli.
Zdroj: