Ohnivá cesta ku hviezdam

Dňa 27. januára 2017 uplynulo päťdesiat rokov od katastrofy kozmickej lode Apollo 1. Počas rutinného testu na štartovacej rampe zahynuli v plameňoch traja astronauti.

„Ako sa dostaneme na Mesiac, keď sa nevieme spojiť ani medzi dvoma budovami?” pýtal sa pozemného personálu právom podráždený astronaut Gus Grissom sediaci v pravom kresle kozmickej lode Apollo 1 na špici rakety Saturn. Spolu s astronautom Edwardom Whitom a Rogerom Chaffeem už niekoľko hodín sedeli v nepohodlnej polohe na štartovacej rampe L34 v Cape Canaveral (vtedy Cape Kennedy) na Floride. Bol 27. január 1967, 18:31 miestneho času (u nás takmer polnoc). Testovali simulované odpočítavanie a štart rakety. Premiéra nového Apolla sa blížila, naostro mali letieť už o tri týždne, ale kozmická loď bola jeden kolosálny nepodarok. Grissomovi celé popoludnie praskala v slúchadlách statická elektrina. Simulované odpočítavanie prerušili, technici hľadali príčinu ďalších porúch a posádka si v pokoji prechádzala zoznam úloh.

„Horí!” rádiové ticho prerušil panický výkrik astronauta Grissoma. „Máme v kabíne oheň,” doplnil ho astronaut Chaffee. Snímače pohybu na konzolách v riadiacom stredisku prezradili pohyb. Na obrazovkách biometrických údajov lekári zbadali, že astronautom začalo biť srdce ako o život. Na prenosovej linke zostalo ticho. Technici na servisnej rampe, ktorí mali na obrazovkách videospojenie s takzvanou bielou miestnosťou, cez ktorú astronauti vstupovali do svojej lode, videli cez priezor na vstupnom poklope Apolla prudké pohyby. Azda niečiu ruku a potom žiaru plameňov.
Ticho prerušil ďalší výkrik, posledný. Väčšina vyšetrovateľov sa neskôr domnievala, že to bol zrejme astronaut White, sediaci v strede: „Máme tu hrozný oheň, dostaňte nás von!” posledné slová zanikajú vo výkriku bolesti. Potom už len ticho. Čistým kyslíkom natlakovaná kabína bola ako rozliaty benzín, na ktorý hodíte horiacu zápalku. Astronautom zrejme za niekoľko sekúnd oheň prepálil trubice prívodu vzduchu do skafandrov a horúce toxické plyny sa im dostali do skafandrov. Bol to rýchly, ale márny boj. Oheň v lodi navýšil už aj tak vysoký tlak v kabíne a tá s veľkým treskom praskla. Technici na rampe sa hodili o zem. Mysleli si, že loď exploduje. V servisnej časti kozmickej lode, kde sa nachádzajú orientačné raketové motory, boli horľavé a výbušné látky takisto ako v záchrannej veži nad kabínou. Samotná raketa na rampe, našťastie, prudko horľavým palivom naplnená nebola. Z kužeľovitej kabíny Apolla sa vyvalili kúdole hustého dymu.

 

 

Keď som tú hrôzostrašnú nahrávku počul prvýkrát, mátala ma niekoľko nocí. Dlho bola zavretá v trezoroch NASA. Dnes si ju viete nájsť na internete. Počul som ju v Johnsonovom vesmírnom stredisku v texaskom Houstone, práve tam, tisíce kilometrov od Floridy, kde v osudný večer celé riadiace stredisko sedelo za svojimi konzolami v generálke na ostrý štart. A počulo zúfalé volanie o pomoc. O rok neskôr som mal možnosť vidieť miesto činu. Cape Canaveral na Floride. Štartovacia rampa L34 dnes už neexistuje. Na pobreží ostrova Merrit, len niekoľko metrov od pieskovej pláže, na ktorú neustále bijú vlny z Atlantiku, leží veľká betónová plocha. Vanie tu svieži morský vzduch, v nekonečnej močiarnej rovine sa týčia desiatky veží štartovacích rámp a vysokých servisných budov. Vstupná brána do vesmíru. Tu, na rampe 34, stojí už len vetrom ošľahaný betónový stôl, na ktorom stála v osudný večer raketa Saturn s trojicou astronautov. Na špinavom betóne je nastriekaný nápis Abandon in place. Zanechať na mieste. Tragická trojica tu má pamätnú tabuľu a tri granitové lavice, opustené ako zvyšok rampy.

 

Len hustý dym

Technici na rampe si medzičasom nasadili dýchacie masky. Boli však konštruované na toxické výpary paliva z rakety, nie na oheň. Prebili sa do bielej miestnosti a začali bojovať s poklopom do kozmickej lode. Druhí zatiaľ hasili povrch lode. Nemysleli na seba, ale na tých troch dnu. Väčšinu z nich ešte v ten istý večer odviezla sanitka buď s popáleninami na rukách alebo priotrávených od výparov. Po dlhých minútach otvorili vnútorný poklop, ktorý spadol dovnútra kabíny. Pre hustý dym nič nevideli, všetko pokryla vrstva sadzí, ale vnútorné svetlá v kabíne ako zázrakom zostali svietiť.

Jeden z požiarnikov, ktorý medzičasom výťahom dorazil k vrchu rakety, vliezol cez otvor do Apolla a snažil sa nahmatať posádku. Po čase sa mu podarilo na dne kabíny naraziť na nohu astronauta. Keď sa jej dotkol, zoškvarený nylonový skafander mu zostal v ruke. Pod ním narazil na nespálenú pokožku nohy. Bol to astronaut White, prvý pilot kozmickej lode, ktorý sa presne podľa manuálu v prípade poruchy snažil otvoriť ten prekliaty poklop, ktorý ich delil od prežitia. Plamene ho premohli, tak spadol medzi kreslá. Veliteľa posádky Grissoma našiel požiarnik v kresle nepripútaného. Jeho telo plamene poznačili najviac. Pomáhal Whitovi s poklopom, ešte predtým stihol vypustiť atmosféru z kabíny. Na opačnej strane sedel druhý pilot Chaffee. Pripútaný a v pracovnej polohe. Presne podľa zautomatizovaného protokolu čakal na svojom mieste a udržiaval spojenie, kým sa jeho kolegom podarí nájsť cestu von. Požiarnik ohlásil, že všetci sú mŕtvi. Ich telá v skafandroch boli priškvarené o spálené vnútro Apolla, nevedeli ich vybrať von, tak ich nechali tak a čakali na príchod úradného fotografa. Pitevná správa neskôr sucho skonštatovala, že astronauti sa zadusili toxickými plynmi (plamene spôsobili až posmrtné zranenia), akákoľvek snaha o ich resuscitáciu bola márna.
„Tragická trojica tu má pamätnú tabuľu a tri granitové lavice, opustené ako zvyšok rampy.“
Keď v mrazivý januárový deň kolegovia astronauti s prezidentom Johnsonom na Arlingtonskom národnom cintoríne pochovávali svojich priateľov, mysleli si, že pochovávajú celý projekt Apollo. Let Grissomovej posádky mal byť prvým krokom na ceste k Mesiacu, teda otestovanie novej lode Apollo. Jej dodávateľ pre NASA, firma North American, na ňu vyhrala predražené obstarávanie aj pre machinácie rôznych lobistov vo Washingtone. Tá karma sa viezla s jej konštrukciou. Bola plná dizajnových chýb a nedorobkov. Keď vyšetrovatelia zhorenú kabínu Apolla 1 rozobrali na súčiastky, našli sa v nej pohodené matice a skrutky, ktoré tam zabudli vo výrobe.

 

Nefunkčné a nekvalitné

Osudnými sa stali horľavé materiály, nylon a suché zipsy, ktoré pokrývali vnútro kabíny. NASA proti nim ostro protestovala, aj samotní astronauti vo fabrike v Kalifornii, ale všetko išlo bokom, lebo prvoradý bol Kennedyho sen o Američanovi na Mesiaci do konca desaťročia. Preto sa zvyšovalo tempo a znižovala bezpečnosť. Trojica z Apolla 1 si dala vyhotoviť neoficiálnu snímku, kde sa modlí k modelu zúfalo nefungujúcej lode. Zabila ich iskra, ktorá preskočila z jedného kábla vo zväzku. Ten sa častým ohýbaním zbavil izolantu. A nefunkčný poklop. Trojdielny poklop s otváraním dnu nemali šancu sami otvoriť. Prvá dizajnová zmena na novom Apolle po nehode urobila z troch poklopov jeden a otváral sa logicky smerom von. Zalietala ho Grissomova náhradná posádka v Apolle 7 v októbri 1968, ktorá si inak rovnaký test odbila len jeden večer pred požiarom.

A kto zahynul v Apolle 1? Virgil Ivan Grissom alebo „Gus“, ako ho prezývali leteckí priatelia, lebo meno Ivan sa na zápolenie s Rusmi skrátka nehodilo, bol technicky najzdatnejší astronaut v NASA. Bol druhý Američan, ktorý si vyskúšal v kabíne Mercury suborbitálny let a jeho kabína sa po pristátí do Atlantiku záhadne potopila (našli ju a vylovili v roku 1999). A on takmer s ňou. Preto svoju ďalšiu loď, dvojmiestnu Gemini 3, v ponáške na slávnu postavu z Titanicu pokrstil Nepotopiteľná Molly Brownová. Edward White bol ďalší veterán v službe. Z paluby Gemini 4 sa stal prvým Američanom, ktorý vystúpil do otvoreného vesmíru, len o štyri mesiace skôr ho predbehol sovietsky kozmonaut Leonov. Po 36 minútach lietania vo voľnom kozme hlásil do éteru, že vrátiť sa do kozmickej lode je najsmutnejším momentom jeho života. Roger Chaffee bol nováčikom s výzorom učebnicovo vzorného amerického chlapca. Každý z nich bol ženatý a zanechal po sebe dve deti.
Keď si NASA vyberá nových astronautov na výcvik, každá skupina podstúpi rovnaký rituál. Približuje ho bývalý astronaut z éry raketoplánov Mike Mullane v autobiografií Riding Rockets. V Houstone ich prevedú po riadiacom stredisku, usadia za konzoly a uprostred prehliadky im z reproduktorov pustia mrazivú nahrávku z 27. januára 1967. Predsmrtný výkrik plný bolesti. Aby vedeli, do čoho idú. Cesta ku hviezdam môže byť aj jednosmerná.

 

Zdroje:

  • https://www.tyzden.sk/spolocnost/37104/ohniva-cesta-ku-hviezdam/