Viking 1 a 2 boli prvé ľudské zariadenia, ktoré úspešne pristáli a fungovali na červenej planéte. Aký je vlastne príbeh projektu, ktorý nesie názov po dávnom bojovnom národe z mrazivého severu?
Rok pred pristátím človeka na Mesiaci boli odborníci z NASA ohľadom budúceho vývoja vesmírneho programu viac než optimistickí. Ak sa mala splniť Kennedyho výzva, že do konca 60. rokov sa budú ľudia prechádzať po mesačnom povrchu, kde sa potom ocitnú pred koncom 80. rokov? Pilotovanej výprave na Mars zdanlivo nič nebránilo. Po veľmi optimistických 60. rokoch však prišlo vytriezvenie 70. rokov. Lúčne deti zväčša končievali na odvykačkách, vojna vo Vietname naberala nepríjemný spád, sovietske tanky prekazili demokratizáciu východného bloku a predražené vesmírne rakety s nafúkanými bojovými pilotmi na ich palubách už akosi nikoho nebrali. Administratíva prezidenta Nixona zoškrtala, čo mohla. Z množstva veľkolepých projektov majúcich za cieľ dobyť planétu Mars ostal len jeden – projekt Viking. Ako sa však neskôr malo ukázať, aj to napokon stačilo.
Nový projekt vyžadoval do tej doby úplne nový druh kozmických medziplanetárnych sond, ktoré by boli schopné doletieť až k červenej planéte, úspešne sa usadiť na jej obežnej dráhe, vyslať na Mars pomerne veľký pristávací modul, ktorý by bez poškodenia preletel tenkou, no o to nebezpečnejšou vrstvou atmosféry, a za pomoci počítačov úspešne pristál na kameňmi posiatom povrchu planéty. Išlo o nadmieru náročný a ambiciózny projekt, ktorý napokon zhltol až 3 miliardy amerických dolárov; bol teda o tretinu drahší, ako projekt Voyager, ktorý preskúmal za pomoci sond štyri plynné planéty, ďalej meteority nachádzajúce sa vo vzdialených končinách Slnečnej sústavy, ako aj medzihviezdny priestor, na ktorý nemá naša domovská hviezda prakticky žiaden vplyv.
Projekt od samého počiatku počítal s dvoma oddelenými misiami, Vikingom 1 a 2, na ktorých sa pracovalo paralelne. Časť Vikingov, ktorá mala krúžiť okolo planéty, bola prakticky prebratým konceptom sondy Mariner 9, ktorá sa k Marsu vydala už na začiatku 70. rokov. Táto časť bola osemuholníkového tvaru a vážila 900 kilogramov. Na obežnej dráhe mala vykonávať vlastné experimenty, merania, fotografovania, atď. Pristávací modul bol o niečo ľahší a vážil okolo 600 kilogramov. Bol doslova posiaty zariadeniami majúcimi skúmať počasie Marsu, prípadne seizmické výkyvy, zloženie povrchu a atmosféry, ale hlavne prípadný biologický materiál. Nájdenie základných foriem života na planéte sa považovalo za hlavný cieľ misie a v samotnej NASA takmer nikto nepochyboval, že sa nejaký druh mikroorganizmov skutočne podarí objaviť. Vtedajšie vedecké predpoklady o možnosti života na Marse sa dnes zdajú byť až smiešne.
Obr.2: Slávny astrofyzik a spisovateľ sci-fi románov, Carl Sagan, pózuje pred maketou pristávacieho modulu sondy Viking.
Prvá zo sond, Viking 1, odštartovala 20. augusta 1975. Ešte pred štartom bol pristávací modul v kalifornskom výskumnom inštitúte vystavený teplote vyššej ako 110 stupňov celzia, aby sa predišlo zavlečeniu pozemských mikroorganizmov na červenú planétu. V júli 1976 sa sonda dostala na obežnú dráhu cieľovej planéty. Pristávací modul mal pôvodne dosadnúť v oblasti s názvom Zlatá planina, avšak podrobnejšie kamery materskej sondy Viking 1 ukázali, že tamojší povrchy je ďaleko nerovnejší, ako sa zdalo zo záberov Marineru 9. Pristátie sa teda odložilo. Odklad pristátia Vikingu 1 na červenú planétu, bol, mimochodom, novou technologickou výšinou vtedajšej doby. Predošlé sondy, ktoré sa k našej najbližšej planéte vydali – ruské Mars-y, boli konštruované tak, že do atmosféry zostupovali automaticky po prílete na obežnú dráhu. Ako Mars 2, tak aj Mars 3 si to ale nasmerovali rovno do prachovej búrky, ktorá na planéte práve zúrila …
Viking 1 teda začal svoj zostup necelé dva týždne po pôvodnom pláne, a síce 20. júla 1976. Prechod atmosférou bol extrémne náročný a celý úkon musel zvládnuť počítač sondy. Okrem presného navedenia nad stanovené miesto, musel ešte vystreliť padák a neskôr aj zapnúť brzdiace trysky, keďže atmosféra Marsu je príliš riedka na to, aby ťažká sonda pristála len za pomoci padáka. Prvé chvíle po dosadnutí do marťanskej pôdy začal počítač navyše automaticky vysielať všetky dovtedy nazbierané údaje. Šlo o bezpečnostné opatrenie pre prípad, že by došlo k neočakávanej poruche a sonda by sa po pár minútach fungovania odmlčala bez toho, že by na zem vyslala vôbec nejaké merania.
V pozemnom stredisku JPL v kalifornskej Pasadene čakali vedci dlhých 19 minút na to, či sa sonda ozve. Dočkali sa, a v prvom okamihu vypukla v stredisku ohromná radosť, sonda úspešne prekonala všetky nástrahy a, ako prvý stroj vyrobený ľudskými rukami, začala posielať údaje z povrchu Marsu. V druhom okamihu však došlo k prudkému ochladeniu nálady. Ukázalo sa totiž, že marťanský povrch vôbec nie je takým vhodným miestom pre život, ako sa dlho myslelo. O všetkom však mal rozhodnúť ale až rozbor pôdy.
Kamery sondy zatiaľ posielali na zemi fotografie zaplnené kamením a marťanskými dunami, zatiaľ čo ďalšie prístroje namerali víchre vejúce až 50 km/h, tlak 770Pa, či teplotu napoludnie -33 °C a v noci až okolo -85°C. K historickému okamihu nabratia pôdy však nedochádzalo, a to kvôli zaseknutému ramenu naberačky. Postupne sa podarilo vyriešiť aj tento problém. A tak sa lopatka sondy Viking 1 zaborila 28. júla 1976 do marťanskej pôdy, aby zistila, či obsahuje živé mikroorganizmy. Sonda nabraté čiastočky horniny potom presypala do troch rôznych komôr, ktoré mali nezávisle na sebe preukázať, alebo nepreukázať prítomnosť života.
A údaje z prvej komory boli pozitívne! To strhlo vo vedeckej obci množstvo debát od tém biologických až po morálno-filozofické. Tieto debaty však netrvali dlho; ďalšie dve komory hlásili nulový výskyt akéhokoľvek biologického materiálu. Nakoniec sa dospelo k názoru, že aj vzorky z prvej komory prejavovali reakcie skôr anorganické, a nie organické. Chyba bola v interpretácii došlých dát.
Viking 2 pristál v oblasti planiny Utópia 3. septembra 1976, takmer presne rok po svojom štarte z Floridy. Ide o oblasť, kde boli pred miliardami rokmi marťanské oceány. Nádeje na objavenie pozitívnej vzorky života tu boli teda vyššie, ako v prípade Vikingu 1. Priestor, kde druhá so sond pristála, bol ešte viac posiaty kamením, ako to bolo u jej predchodkyne. Sonda mala vlastne celkom šťastie, že sa nerozbila už pri pristávaní. Vikingu 2 sa krátko po prílete podarilo zaznamenať seizmické otrasy. Tieto „marsotrasenia“ prekvapili nejedného vedca. Ani druhej misii sa však nepodarilo preukázateľne dokázať život na Marse, aj napriek tomu, že sa v údajoch opäť objavili isté anomálie naznačujúce existenciu organických látok. Tie však boli rýchlo vyvrátené ako chybná interpretácia, podobne, ako v prípade Vikingu 1.
Obr.4: Miesta pristátia Vikingov 1 a 2 , ako aj neskorších sond, Pathfindera a Phoenixa
V súčasnej dobe sa však objavujú názory, že experimenty vykonávané na palubách oboch sond boli chybne pripravené a potenciálny biologický materiál sa mohol zničiť. Medzi inými pokusmi sa vykonávalo zahriatie nazbieraných hornín na 500 °C, či izolovanie vzoriek v tmavom prostredí na niekoľko mesiacov. V roku 2006 sa podarilo v extrémnych pozemských miestach objaviť jednoduché formy života za pomoci experimentov odlišných, aké vykonávali sondy Viking. Napríklad také zahriatie by takéto biologické látky definitívne zničilo. To však, samozrejme, nedokazuje, že sondy na nejaký život narazili. Len to, že keby sa tak naozaj stalo, tak by to zrejme nespoznali …
Činili sa aj orbitery obiehajúce Mars a skúmajúce planétu z jej obežnej dráhy. Ľudstvu dali do tej doby nevídané informácie o červenej planéte: vulkány, lávové polia, množstvá gigantických kráterov, piesočné duny, dôkazy naznačujúce dávnu existenciu vody; to všetko a ešte omnoho viac boli nové a prekvapujúce informácie o našom vesmírnom susedovi.
Oba Vikingy boli v plnej pohotovosti jeden marťanský rok, čo sú dva pozemské. Potom nastal problém: a síce, čo s nimi? Sondy naďalej vytrvalo posielali dáta, no financie na program sa z vlády postupne stenšovali. Mnohí vedci museli program opustiť a orientovať sa na novšie záležitosti. Viking 2 bol nakoniec vypnutý a Viking 1 bol uložený do stavu, kedy posielal súhrnné informácie len raz do týždňa. Sonda sa nakoniec odmlčala v novembri 1982.
Obr.5: V roku 2016 slávili v NASA 40. výročie pristátia Vikingov na Marse. Pri tejto príležitosti vyšla aj séria retroplagátov v štýle „sedmdesátek“ pripomínajúca túto udalosť.
Program Viking doslova prepísal učebnice astronómie. Pred jeho započatím boli vedci toho názoru, že život mimo Zeme prekypuje v mikroskopických formách. Viking 1 a 2 však dokázali, že minimálne na Marse to vôbec neplatí. A ak nie na Marse, tak kde potom? Tieň pochybností to vrhlo na celkový názor ľudstva na možnosti života vo vesmíre. Kozmos sa stal z biologického hľadiska pustým, prázdnym a smutným miestom. Musela prísť až nová generácia vedcov, ktorá začala hľadať dôkazy života vo vesmíre už nie na blízkych planétach Slnečnej sústavy, ale na mesiacoch tých vzdialených.
ZDROJE
https://www.space.com/18803-viking-2.html
https://www.space.com/18803-viking-2.html
http://news.nationalgeographic.com/news/2012/04/120413-nasa-viking-program-mars-life-space-science/
https://www.space.com/18803-viking-2.html
https://nssdc.gsfc.nasa.gov/planetary/viking.html
https://solarsystem.nasa.gov/missions/viking02
https://www.space.com/18234-viking-1.html
https://mars.nasa.gov/programmissions/missions/past/viking/