Je to presne šesťnásť rokov od legendárnej expedície Petržalskej astronomickej spoločnosti za úplným zatmením Slnka. Spolu s parťákom Danom Mentelom, sme vtedy napísali o zatmení dobrodružnú reportáž. Áno, je čas oprášiť archív.
Vtedy, 11. augusta 1999 sa na pravé poludnie zotmelo nad celou strednou Európou. Zatmenie Slnka je vesmírne divadlo, ktoré nastáva vtedy, keď sa medzi Zem a Slnko dostane náš Mesiac, ktorému príroda nadelila také parametre, že takmer dokonale zakrýva slnečný kotúč. Kedysi to bol jav privolávajúci čary a čiernu mágiu. Ak v starovekej Číne dvorný astrológ zabudol predpovedať zatmenie nebeského božstva, prišiel o hlavu. Zatmení Slnka (a naopak Mesiaca, keď na náš satelit hádžeme tieň my) prebehne niekoľko za rok. Za tými úplnymi väčšinou musíme cestovať. V roku 1999 sme nemuseli, pás totality, teda pás úplneho zatmenia, vtedy tesne lízol naše hranice. A v Maďarsku boli ideálne podmienky. Tak blízko za môjho života už nebudú. Vesmírny čas je niekedy sprosto neúprosný.
K Balatonu sme sa za zatmením vybrali vo veľkom štýle – expedične. Bolo nás osem mladých nadšencov a dvaja vodiči, dobrovoľne-povinne aj môj otec. V tropickú noc z 10. na 11. augusta sme pred petržalskými panelákmi navliekli biele expedičné tričká. Ešte predtým sme doma vypili hektolitre kávy a sledovali všetky teletexty na káblovkách. Vysvetlenie pre mladšie generácie: to bol archaický zdroj predpovedí počasia na prelome milénií. Prognózy veštili poriadne napätie. Nasadli sme do dvoch aút, Fiat (so mnou, Danom, Jožom, Petrom a Andrejom) a Škoda (s Rudom, Paľom, Tomášom, Leou a Zuzanou) a hybaj ho na hranicu. Bulvárne médiá vtedy na colniciach veštili trojhodinové kolóny (áno, hovoríme o dobe pred Schengenom). Nebolo z nich nič. Formálne sa nám povenovalo pár ospalých colníkov a už sme brázdili maďarskú pustu. V mokrinách a močiaroch nás postrašila hororová prízemná hmla. Nad nami žiarila čistá jasná obloha s celým vesmírom. V diaľke, na južnom obzore, podozrivé blýskanie.
Technickú pauzu sme si odbili za mestečkom Pápa. Bolo 3:45 ráno. Okolo v autách a karavanoch spali voľne pohodení dovolenkári a nadšenci nášho strihu. Nedali sme im pokojný spánok, adrenalín striekal z uší. Vrieskali sme, keď sme na oblohe videli preletieť pár meteorov z vrcholiacich Perzeíd. Pri Balatone sa podozrivo zatiahlo. Cieľom našej expedície bol stred pásu totality v meste Nagyvázsony. O pol šiestej ráno sme stáli v jeho centre pod nejakým stredovekým hradom. Brieždilo sa. Na kapotu auta bubnoval vytrvalý dážď. Cez predné sklo nebolo ani vidieť. Nálada na bode mrazu. Niekde ešte existuje audiozáznam (keď expedícia, tak so štábnou kultúrou!), do ktorého jeden z nás zahlásil: “Počasie je priamo ideálne na pozorovanie oblakov a dažďových kvapiek.” Aj keď sa Shakespeare nerodí každý deň, vystihol to presne.
Nuž bol by to smutný príbeh, keby nedošlo k epickému zlomu. O ôsmej hodine ráno sa začalo vyjasňovať. Radostnú správu do depresívneho auta prišiel odkázať Paľo. Juhozápad sa zamodral. Vzduch boli čistý a voňavý, ako len po daždi vie byť. Prešli sme si mestečko, našli pár kostolov, kláštorov a múzeí (pokus o chabý plán B). Keď Slnko prekuklo cez mraky, na mieste by nás neudržala ani železná reťaz. Za mestečkom sme našli veľkú lúku a tam sme rozložili expedičný tábor. Ďalekohľady a proviant. Padlo prvé pivo. Na lúku sa zrazu privalil nejaký miestny gazda v žiguláku. Zrejme sa mu nepáčila naša mierová okupácia. Jazykové bariéry nepomohla prekonať ani chabá snaha o angličtinu a nemčinu. Gazda radšej mávol rukou a odišiel. Mimoriadny deň, mimoriadne okolnosti.
Našťastie pre neho. V rukách nám už chrčali vysielačky s dosahom jedného kilometra (pre mladších priateľov – prehistorickí predchodcovia smartfónov) a v nich sa ozval hlas vedúceho výpravy dvoch turistických autobusov, s ktorými sme sa v Bratislave dohodli na návšteve. Okolo nás sa rozložilo na piknik asi osemdesiat rekreantov. Nevedeli, čo si majú o týchto “geekoch” pobehujúcich okolo ďalekohľadov myslieť. A vôbec, prečo sa už nečvachtajú v Balatone, ale sedia na nejakej lúke medzi kravskými lajnami? Isté obavy rozplynula improvizovaná poľná prednáška o zatmeniach a o tom, čo sa odohraje nad ich hlavami. Očividne nepresvedčila. Otázok bolo neúrekom a my sme pochopili, prečo je lepšie raz vidieť ako stokrát vysvetlovať.
Nečakali sme dlho. Päť minút pred pol dvanástou sa to začalo. Mesiac začal ukrajovať kúsok po kúsku zo slnečného kotúča. Všetky ďalekohľady, s povinným slnečným filtrom na objektíve, boli vyťažené. Na Slnku sme napočítali sedem škvŕn. Mizli jedna po druhej. Ľudia sa trúsili okolo a každý chcel nachvíľu vidieť k akej dráme sa schyľuje. Ľudský mozog to zoberie, ale k aktérom sa pridala i príroda. Stmievalo sa, ochladzovalo. Napätie stúpalo na prasknutie. Všetci sme vedeli, že sa stane niečo veľké, nepopísateľné. Zimomriavky prechádzali po chrbte.
Bolo presne 12:48. Prísna matematika nebeských pohybov nesklamala. Slnko zmizlo, nastala noc. Odcitujem radšej autentický záznam expedície z miesta činu: “Z kosáčiku Slnka neostávalo prakticky nič. Ľudia naokolo nadšene vstávali. Ich zelenožlté tváre boli v kontraste s krásnou tmavomodrou oblohou, ktorá prechádzala do oranžových obzorov. Slnko ešte stále bojovalo s Mesiacom, objavili sa prvé hviezdy a rozoznali sme aj planéty Venušu a Merkúr. Naokolo sa ozývali nadšené výkriky spolupozorovateľov, ktoré začínali, keď krajinou preletel letiaci tieň. Teplota klesla o deväť stupňov na 21,5°C. Dve minúty a 22 sekúnd dlhé zatmenie sprevádzal štekot psov, bezhlavé poletovanie lastovičiek a majestátny výraz tomuto úkazu dodalo nadpozemské zvonenie nagyvázsonyskych kostolov. Okolo Slnka sa objavila nádherná biela koróna s modrým nádychom. Dokonca boli voľnými očami vidieť ružovkasté protuberancie a cez niektoré mesačné útvary slabo prenikalo slnečné svetlo. Ozývalo sa cvakanie fotoaparátov a rôzne výkriky. Vlastnou skúsenosťou môžeme potvrdiť magický vplyv na človeka, ktorý sa odrazil v neusporiadanom fotografovaní, ale predovšetkým vo filmovaní. Jožo bol z úkazu natoľko šokovaný, že nasnímal viac maďarskú zem ako Slnko.”
Myslíte si, že dve minúty sú dlhá doba? Povedzte to tým, ktorí vidia úkaz, ktorý sa už za ich života nebude opakovať. V posvätnej úcte pred mocou prírody sa Slnko na oblohu vrátilo, v nádhernom diamantovom prstenci ukázalo svetu, že je tu stále pánom života s smrti. K slovu prišli opäť filtre brániace poškodeniu citlivého zraku. Eufória zaliezala pod kožu. Pre niekoho to bola nirvána, pre iného lekcia pokory. Výletníci sa pomaly pozberali a posilnení zážitkom, o ktorom budú rozprávať ešte vnúčatám, odišli s autobusmi k vode. O 14:20 bolo po všetkom. Zbalili sme expedičný tábor aj seba a vyrazili po preplnených cestách smerom na Slovensko.
Pamätám si, že bolo veľmi teplo, do očí sa mi prášilo a hlava chcela padnuť v sladkej únave. Nemohla. Pred očami sa donekonečna odvíjal film o obrovskej plápolajúcej koróne, ktorá obklopovala tento odjakživa žiarivý kotúč. Tiež o ružových jazykoch ohromnej energie, ktoré sa odlepovali a vracali na povrch našej hviezdy. Ilustrované obrázky z detských kníh o vesmíre akoby ožili. A v pamäti už nikdy nezahynú.
Chotár prihraničnej obce Rajka sme opustili okolo piatej. Predtým sme si vystáli poctivú polhodinovú radu na colnici. Maďarskí colníci mali perno. Konzumentov senzácie sa od nás nakoniec našlo veľa, tak šichta pri okienku musela bolieť. A služba tiež. Boli mimo pásu totality. To, čo sme videli a zažili my, oni nevideli a nezažili. Tak tenká je hranica hĺbky zážitku medzi úplným a čiastočným zatmením, keď žiarivá moc Slnka prebije dotieravý Mesiac. Neveríte? Ak nie ste práve cestovateľské typy, počkáte si do 7.10. 2135. Teda počkáte?
Michal Novota